Ružindolské bosorky, zbojník Hrajnoha aj tajné chodby: Štátny archív v Trnave odhaľuje pravdu o miestnych legendách
Bosorky končili na hranici, zbojníkov vystavovali na kolesách a pod trnavskou radnicou sa našla záhadná kostra. Zatiaľ čo niektoré príbehy potvrdzujú archívne dokumenty, iné zostávajú len súčasťou miestnych povestí.
Niektoré príbehy z minulosti Trnavy pripomínajú skôr legendy než skutočné udalosti. Kým čarodejnícke procesy či verejné popravy dokladajú historické dokumenty, o existencii tajných podzemných chodieb dôkazy chýbajú. Čo je pravda a čo len ľudová fantázia? O menej známych dejinách mesta a jeho okolia sme sa rozprávali s Jakubom Roháčom zo Štátneho archívu v Trnave.
Bosorky z Ružindola: Obvinenia, mučenie aj smrť na hranici
Medzi historicky doložené udalosti patria čarodejnícke procesy so ženami z Ružindola. Jeden z najstarších zachovaných prípadov pochádza z roku 1684, keď bola z čarodejníctva obvinená Katarína Šnajderová. Jej život sa skončil upálením zaživa. O šesťdesiat rokov neskôr sa pred súd postavili štyri ružindolčanky, pričom dve z nich odsúdili na smrť.
„Trest pre čarodejnice, teda upálenie, je tradičný, ale v 18. storočí, ako nastupuje osvietenstvo, sa od takých krutých trestov upúšťalo. V podstate považovali za milosť, že pred spálením ich sťali, čím rýchlo ukončili život a potom sa už ich telá iba symbolicky spálili,“ vysvetľuje historik.
Obvinenia z bosoráctva sa často zakladali na poverách a výpovediach svedkov. V zachovaných dokumentoch z roku 1744 sa spomínajú údajné urieknutia aj vykonávanie rituálov. „Máme zachované výsluchy štyroch obvinených žien, zároveň aj výpovede svedkov. Tam sa hovorí o návštevách podozrivých osôb, praktizovaní rituálov, priamo urieknutiach, ktoré vyslovene poškodili nejakú osobu, ale napríklad aj o premieňaní sa na zvieratá, napríklad na kobyly alebo na žaby,“ opisuje Roháč.
Vtedajšie súdy pri vyšetrovaní používali aj mučenie. Jednotlivé stupne zahŕňali ukazovanie mučiacich nástrojov, pálenie sviečkou, používanie palečnice či španielskej čižmy, ale aj naťahovanie na škripci. „Veľakrát sa logicky stávalo, že aj nevinní sa priznali. Preto sa to nemohlo použiť ako rozhodujúci dôkaz, lebo už vtedy si ľudia uvedomovali, že pri dostatočnej bolesti človek prizná čokoľvek,“ dodáva historik.
Na Tulipáne sa popravovalo, za Dolnou bránou vystavovali telá zbojníkov
V oblasti dnešného Tulipánu sa kedysi nachádzalo mestské popravisko. Trnava mala právo meča už od 13. storočia a trest smrti nebol v minulosti výnimočný. Na šibenici končili najmä zlodeji, ale aj vrahovia, podpaľači, lupiči či osoby odsúdené za čarodejníctvo. „Obesenie prináležalo takmer výlučne zlodejom. Keď prekročili nejakú výšku škody, ktorá bola stanovená v rámci právnej obyčaje, tak im už prináležal trest smrti. Prípadne, pokiaľ mali nejaké poľahčujúce okolnosti, mohli byť len označení horúcim železom, znamením šibenice na chrbát, a vyhnaní z mesta,“ vysvetľuje Roháč.
Ďalšie miesto spojené s trestaním odsúdencov sa nachádzalo za niekdajšou Dolnou bránou. Na historickej vedute Samuela Mikovíniho je viditeľný stĺp s kolesom, na ktorom vystavovali telá popravených zbojníkov a lupičov. Pôvodne však samotné koleso slúžilo aj ako mučiaci a popravný nástroj.
Zbojník Hrajnoha našiel svoj koniec v Smoleniciach
S históriou zbojníctva v regióne sa spája Juraj Hrajnoha. V prvej polovici 18. storočia pôsobil v oblasti Malých a Bielych Karpát. Podľa historickej literatúry mohol predtým slúžiť v kuruckom vojsku Františka II. Rákociho. Po porážke povstania sa údajne dal na zboj.
Podľa niektorých zdrojov sa Hrajnohovi podarilo utiecť z väzenia na Čachtickom hrade, no neskôr ho mali opäť chytiť a v roku 1738 alebo 1739 popraviť obesením v Smoleniciach. V ľudových rozprávaniach sa jeho postava niekedy spája s družinou Juraja Jánošíka, čo však podľa historika nezodpovedá historickým skutočnostiam.
Záhadná kostra pod radnicou: Mohlo ísť o vraždu?
Niektoré historické udalosti zostávajú nevysvetlené aj napriek zachovaným dôkazom. Jednou z nich je nález ľudskej kostry, ktorú archeológovia objavili v roku 2001 počas výskumu radničnej kaplnky v Trnave. Pozostatky sa nachádzali v starej žumpe spolu s mincami, kľúčom a historickým mestským pečatidlom. „Toto pečatidlo mesta bolo používané, je zachované na dokumentoch, ale potom sa zrazu vytráca a nikto nevedel, ako skončilo,“ približuje Roháč.
Otázkou zostáva, ako sa človek do žumpy dostal a za akých okolností zomrel. V rovnakom období navyše Trnava zažívala výrazné mocenské spory medzi slovenským a nemeckým obyvateľstvom. Konflikty pri obsadzovaní mestských funkcií musel v roku 1486 riešiť samotný kráľ Matej Korvín. „Je možné, že tam išlo o mocenský boj vnútri radnice. Je to tiež zaujímavá historická detektívka. Neviem, či sa niekedy podarí túto osobu stotožniť,“ hovorí Roháč.
Falošný dokument obviňujúci židov z rituálnej vraždy
Medzi nezvyčajné archívne dokumenty patrí aj historický falzifikát. Obsahuje nepravdivé obvinenie trnavských Židov z rituálnej vraždy dvoch kresťanských chlapcov. „Na prvý pohľad môže pôsobiť vierohodne, ale z historického hľadiska je dosť neštandardný. Takéto svedectvo napísané iba ako svedectvo v mestskom archíve, bez toho, že by bol akýkoľvek zápis v mestských knihách alebo nejaký ďalší súvisiaci doklad, je nezvyčajné,“ vysvetľuje Roháč.
Dokument mohol byť vytvorený účelovo ako podklad pri snahách o vyhnanie židovského obyvateľstva z Trnavy. V roku 1539 Ferdinand I. nariadil vykázanie Židov z mesta a zakázal im vstup. Presná úloha falzifikátu pri tomto rozhodnutí však nie je doložená.
Tajné chodby, biele pani a zakopané poklady
Kým predošlé udalosti dokladajú historické pramene, viaceré známe príbehy z Trnavy a okolia zostávajú iba povedačkami a legendami Jednou z najrozšírenejších je predstava rozsiahlych podzemných chodieb, ktoré mali spájať významné mestské budovy.
Ako vysvetľuje Roháč, nikdy sa podzemná sieť chodieb pod Trnavou nenašla. Niektoré legendy však mohli vzniknúť na základe skutočných podzemných priestorov, napríklad starých pivníc či krýpt pod kostolmi. Niektoré pivnice v centre mesta boli navyše v minulosti vzájomne prepojené. „Aj tu máme u nás v archíve pivnicu, kde je zamurovaný priechod do susedného domu, lebo na tejto strane ulice tie pivnice slúžili ako protiletecký kryt počas druhej svetovej vojny,“ približuje Roháč.
Podobné príbehy sa tradujú aj v ďalších častiach kraja. Jakub Roháč spomína na príbehy z Dechtíc, ktoré si pamätá z detstva.
Zatiaľ čo niektoré príbehy zostávajú len súčasťou povestí, iné dodnes uchovávajú staré archívne dokumenty. Práve tie umožňujú odlišovať historické skutočnosti od legiend, ktoré sa v regióne prenášajú z generácie na generáciu.
Fotogaléria
