Miesta posledného odpočinku, na ktoré sa nezabúda: Čo prezradila trnavská potulka Za brány večnosti?
Cintoríny dnes vnímame ako miesta ticha a spomienok. V minulosti však mohli byť aj centrami spoločenského života. Októbrová Potulka Malým Rímom priblížila zabudnuté tradície pochovávania aj osudy významných Trnavčanov.
Cintoríny dnes vnímame predovšetkým ako miesta ticha, spomienok a posledného odpočinku. V minulosti však plnili aj iné funkcie. Októbrová Potulka Malým Rímom s názvom Za bránami večnosti zaviedla návštevníkov na Nový cintorín na Ulici Terézie Vansovej. Spolu so sprievodkyňou Emíliou Valachovičovou spoznávali históriu pochovávania v Trnave, symboliku náhrobných kameňov aj príbehy významných osobností, ktorých životy boli späté s Trnavou.
Na cintoríne sa nielen pochovávalo
História pochovávania na území Trnavy siaha až do 8. storočia. Z tohto obdobia podľa sprievodkyne pochádzajú aj kostrové nálezy pri dnešnej Bazilike sv. Mikuláša. Neskôr sa tu nachádzal jeden z najvýznamnejších mestských cintorínov, ktorý slúžil až do roku 1747.
Cintorín však nebol len miestom posledného odpočinku. V minulosti sa na jeho území konali aj trhy, spoločenské udalosti či vystúpenia. Posvätná pôda totiž podľa dobových predstáv poskytovala ochranu pred krádežami a podvodmi, vysvetlila sprievodkyňa Emília Valachovičová. „Na posvätnej pôde sa nemalo kradnúť a podvádzať. Tak sa stávalo, že na cintoríne vystupovali cirkusy alebo sa tam diali aj rôzne spoločenské akcie.“
Nie každý mohol byť pochovaný na posvätnej pôde cintorína. Ľudia, ktorí si siahli na život či vrahovia, nachádzali miesto posledného odpočinku spravidla za cintorínskym múrom. Osobitné miesto mali aj nepokrstené deti, ktoré pochovávali pri múroch kostola. Dažďová voda stekajúca po stenách mala podľa dobových predstáv symbolizovať ich krst a očistenie od dedičného hriechu.
S pribúdajúcimi hrobmi sa postupne zapĺňal aj cintorín. Riešením boli takzvané kostnice, do ktorých sa premiestňovali staršie ľudské ostatky. Jednu z nich objavili archeológovia začiatkom 21. storočia práve pri Bazilike sv. Mikuláša. „Má hĺbku 13 metrov a jedna časť je zasypaná práve tými kosťami, čo sa predpokladá, že sú zhruba z 13. storočia,“ doplnila Valachovičová.
Zmenu prinieslo 18. storočie. Z hygienických dôvodov sa postupne upúšťalo od pochovávania v centrách miest a nové pohrebiská vznikali za mestskou zástavbou. K nim sa v 80. rokoch 18. storočia pridal aj cintorín na dnešnej Ulici Terézie Vansovej.
Náhrobné kamene rozprávajú vlastné príbehy
Náhrobné kamene nie sú len miestom, kde sa uchovávajú mená zosnulých. Ich výzdoba často odkazuje na život človeka, jeho povolanie či vieru. Smutná vŕba symbolizuje žiaľ, anjeli sa objavujú najmä na detských hroboch a sviečka predstavuje večný plameň. Niektoré náhrobky sú zároveň hodnotnými sochárskymi dielami. Príkladom je hrobka rodiny Szukupovcov, ktorú zdobia dve sochy plačúcich postáv.
Zaujímavosťou je aj náhrobok trnavského zubného lekára a karikaturistu Ivana Košického, ktorý svojím tvarom pripomína dva zuby. Podoba náhrobného kameňa tak môže prezrádzať aj to, čomu sa zosnulý počas života venoval.
V priebehu rokov sa menila aj starostlivosť o hrobové miesta. Kým dnes prevládajú kamenné náhrobky, v minulosti zostávala na mnohých hroboch odkrytá zem. Rodiny na jar vysádzali kvety a pred zimou hroby upravovali a chránili ihličnatou výzdobou. Práve tieto tradície sú úzko späté s obdobím Pamiatky zosnulých, keď si ľudia každoročne pripomínajú svojich blízkych.
Od trnavského cukrára až po známych umelcov
Počas prehliadky sa návštevníci zastavili aj pri hroboch osobností, ktoré sa zapísali do dejín mesta. Medzi nimi nechýbali hudobný skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský, ktorý stojí aj za vznikom známej operety Bellarosa, speváčka Eva Kostolányiová ani trnavský hádzanársky velikán Marián Hirner.
Medzi osobnosťami nechýbal ani Anton Malatinský. Hoci sa presadil aj ako futbalista, výraznejšiu stopu zanechal ako tréner. Po tom, čo mu v roku 1956 zdravotné problémy s kolenom ukončili hráčsku kariéru, sa začal venovať trénovaniu. Podľa sprievodkyne vynikal schopnosťou porozumieť hráčom aj strategickým myslením.
Potulka pripomenula aj sochára Jána Koniarka, autora súsošia Antona Bernoláka na trnavskej promenáde. Jeho život poznačila prvá svetová vojna, počas ktorej utrpel omrzliny nôh a následne prišiel o niekoľko prstov.
Náročné životné okolnosti ovplyvnili aj tvorbu výtvarníka a františkána Teodora Tekela. V 50. rokoch minulého storočia prišiel o výtvarné pomôcky, no tvoriť neprestal. „Aj vtedy si poradil a maľoval na noviny a veľa z jeho práce sa aj zachovalo," hovorí sprievodkyňa.
Zaujímavý je aj príbeh trnavského cukrára a zberateľa Štefana Cyrila Parráka. Milovník ľudového umenia zhromažďoval keramiku, maľby na skle či rôzne remeselné výrobky. V roku 1935 si dokonca vo dvore svojej cukrárne zriadil súkromné múzeum. Jeho zberateľská vášeň zanechala výraznú stopu aj v Západoslovenskom múzeu, ktoré v priebehu niekoľkých rokov prevzalo z jeho zbierky viac ako 7 800 predmetov.
Potulky budú pokračovať filmovou Trnavou
Už 29. novembra je na programe ďalšia Potulka Malým Rímom. Zameria sa na filmovú Trnavu. Návštevníci v Kreatívnom centre Trnava spoznajú filmy, ktoré sa v meste nakrúcali, a chýbať nebudú ani filmové ukážky.
Fotogaléria
