Slovenská rarita len v Trnave. Poďte si s nami zahrať gombíkový futbal
Šport, alebo stolná hra? V každom prípade je gombíkový futbal aktivita, ktorá sa na Slovensku hrá len v Trnave. Gombíkový futbal spojil partiu chlapcov a tá im ostala verná od roku 1960 až dodnes.
Trnava je odjakživa spätá s futbalom. Mnoho mladých chlapcov sa aj teraz vidí na mieste Štetinu, Ďuriša či Daniela. V minulosti mládež vzhliadala zas k Amadcovi či Dobiášovi. V roku 1960 si partička chlapcov povedala, že budú hviezdy vlastnej originálnej verzie hry. Položili základy gombíkového futbalu. Princíp je jednoduchý. Pravidlá sa snažia čo najviac priblížiť klasickému futbalu. K zápasom ale netreba veľký štadión, drahé kopačky ani lopty.
Ako to všetko začalo?
Trnavské rádio navštívilo herňu. Dušan Cipro je jedným zo zakladajúcich členov. Porozprával nám o zažiatkoch. “S hrou prišli bratia Cisárovci, respektíve ich otec. Ten ich naučil hru s jednoduchým názvom Šprc. Chlapci si na zem položili plech, na ktorom si posúvali gombíky.“
Neskôr sa k dvom chlapcom pridali aj ostatní a partia sa rozrastala. Neskôr sa stály okruh priaznivcov gombíkového futbalu vykryštalizoval do podoby deviatich chlapov. Hoci sa s pribúdajúcimi rokmi počet členov zužuje, stále majú hráči vo zvyku sa stretnúť a odohrať si veľkonočný, vianočný či jarmočný turnaj.
Pôvodná verzia, v ktorej sa hralo na plechu, sa časom zdokonalila. Základom je dnes hrací stôl, na ktorom je položená sololitová doska, gombíky rôznych veľkostí a dlhé nechty na palcoch rúk.
„Sololit nájdeme zvyčajne v skriniach a váľandách. Jedna strana je drsná a druhá hladká, na tej hrávame, pretože sa po nej gombíky lepšie kĺžu,“ pre Trnavské rádio prezradil Ladislav Kátrik.
Gombíky - a teda futbalistov - mladí chlapci "naverbovali" do tímu, kde sa len dalo. “Chodievali sme do obchodného domu na korze, zháňali sme ich doma a využili sme aj držiaky z nočných stolíkov. Môjho najlepšieho hráča som však našiel v bratislavskom autobuse na podlahe,“ zaspomínal si Kátrik.
Hráčov sprevádza gombíkový futbal po celý život. Dôkazom je aj výnimočný vzťah k jednotlivým gombíkom. “Vytvoril som si Jozefa Adamca, ktorý bol u nás kedysi najlepším útočníkom. Tak som si ho obľúbil, že som ho mal pri sebe počas svojej svadby a brával som ho aj do kina,“ prezradil Dušan Cipro.
Dlhé nechty si nepestujú len gitaroví hudobníci, ale aj hráči gombíkového futbalu. Potrebujú najmä dlhé nechty na palcoch. Lepšie sa tak strieľa na bránku. S dlhými nechtami sa ľahšie podoberie gombík. I tu existujú vychytávky - Ladislav Kátrik používa umelú náhradu nechtu pripevnenú gumičkou.
Neoddeliteľnou súčasťou hry sú aj bránky, rovnako ako pri klasickom futbale. Tie si vynaliezaví chlapci vedeli prispôsobiť. “Na konštrukciu sme natiahli dámske pančuchy. Bolo to efektívne, vďaka priehľadnosti sme videli, ak padol gól a výhodou bola aj pružnosť,“ prezradil Kátrik.
Z dámskych pančúch neskôr prešli k pevnej konštrukcii. Čo však ostalo nemenné, to sú gombíky, ktoré predstavujú lopty. Podľa Kátrika sa takéto už nedajú zohnať. Doposiaľ využívajú kostené gombíky zo starých zväzáckych košieľ.
Gombíkový futbal na ústupe
Gombíkový futbal je na Slovensku raritou. V pivničnej herni nám to potvrdili trnavskí hráči. Podľa ich slov sa s týmto fenoménom na Slovensku nikdy nestretli. Vedia však o tom, že gombíkový futbal sa hráva v Rumunsku, Česku či Maďarsku. Priekopníkmi sú podľa nich Brazílčania. Cipro: “V Brazílii sa organizujú veľké turnaje a hrajú to chlapci od štyroch do sto rokov.“
Budúcnosť gombíkového futbalu je v Trnave otázna. Nasledovníkov partia zatiaľ nenašla. Znamená to, že gombíkový futbal môže po viac ako polstoročnej tradícii zaniknúť. Veríme preto, že v prípade záujmu vás títo nadšenci vo svojej herni privítajú rovnako vrúcne ako nás. Kto vie? Možno budete v tradícii pokračovať práve vy.
Fotogaléria
