Upír bez plášťa a víla, ktorá zabíja: Takto si nadprirodzené bytosti predstavovali naši predkovia

S príchodom jesene sa do popredia dostávajú strašidelné príbehy, tajomné legendy a postavy, ktoré si dnes spájame najmä s Halloweenom. Kým v súčasnosti slúžia prevažne na pobavenie či vyvolanie strachu na filmovom plátne, pre našich predkov predstavovali oveľa viac. Viera v nadprirodzené bytosti bola súčasťou každodenného života a mnohé povery ponúkali vysvetlenie javov, ktorým ľudia nerozumeli.

Nie všetky známe bytosti však vyzerali tak, ako ich poznáme dnes. V encyklopédií Centra pre tradičnú ľudovú kultúru sú zozbierané ich špecifiká a schopnosti, ktoré im v minulosti ľudia prisudzovali. 

Upír: Krvilačný nebožtík, ktorý sa vracal medzi živých

Upíri dnes patria medzi najznámejšie hororové postavy. V ľudových predstavách však nešlo o elegantných šľachticov, upírom sa podľa zachovaných povier mohol stať zosnulý človek, ktorého telo sa po pochovaní nerozložilo a ktorý sa v noci vracal medzi živých. Svojim obetiam mal vysávať krv.

Podozrenie z upírstva mohlo na človeka padnúť už počas života. Stačilo mať zrastené obočie, výrazne vystupujúce zuby alebo sa správať nezvyčajne. Podľa povier sa upírmi mohli stať aj samovrahovia, deti narodené so zubami či ľudia, o ktorých sa verilo, že majú dve srdcia.

Pokoj nemal ani mŕtvy. Ak cez mŕtve telo prešlo zviera alebo preletel vták, verilo sa, že sa doň môže preniesť život. Upír potom o polnoci, najmä počas splnu, opúšťať hrob. Podľa niektorých predstáv sa dokázal premeniť dokonca na kôpku sena či snehovú guľu.

Ochrana pred upírmi sa začínala už pri pochovávaní. Do úst zosnulých podozrivých z upírstva sa vkladali mince, kamienky či cesnak a do päty im zapichovali ihly alebo tŕne. Rakvy sa niekedy omotávali reťazami. Ak ani tieto opatrenia podľa pozostalých nestačili, prebodávali telá kolom alebo ich pálili. Archeologické nálezy z územia Slovenska a susedných krajín potvrdzujú existenciu niektorých nezvyčajných pohrebných praktík.

Vlkolak: Človek, ktorého mohlo premeniť aj napitie sa z vlčej stopy

Vlkolak bol podľa ľudových predstáv živým človekom, ktorý sa dokázal premeniť na vlka. V niektorých príbehoch mal ľudské telo a vlčiu hlavu. Svojou silou ohrozoval ľudí aj hospodárske zvieratá.

Na premenu na vlkolaka nebolo podľa povier potrebné uhryznutie. Stačilo sa narodiť pri nove Mesiaca, mať dve srdcia alebo sa napiť vody z vlčej stopy. Vlkolakom sa údajne mohol stať aj človek, ktorého pri pohrebe niesli na cintorín nohami napred.

Premeny sa mali najčastejšie odohrávať v období zimného a letného slnovratu. Vlkolaka považovali za mimoriadne nebezpečnú bytosť, ktorá svoje obete dusila a trhala. 

Strigôni a strigy: Nielen ženy vinili z čarodejníctva

V slovenskom folklóre sa čarodejnice označovali aj ako strigy. Neboli to len staré ženy, mohlo to byť aj mladé dievča, ktorej okolie pripisovalo nadprirodzené schopnosti.

Strigy podľa povier privolávali búrky, ničili úrodu, spôsobovali choroby a pripravovali kravy o mlieko. Údajne sa dokázali premeniť na mačky, ropuchy či sovy a po použití čarovných mastí dokonca lietať. Pred ich mocou sa ľudia chránili cesnakom, makom, tŕnistými prútmi alebo železnými predmetmi.

Svoj mužský náprotivok mali strigy v strigôňoch, známych aj ako bosoráci či čarodejníci. Nie všetkým sa však pripisovalo len škodlivé pôsobenie. Niektorí mali podľa ľudových predstáv vedieť liečiť bylinkami, odstraňovať urieknutie či predpovedať budúcnosť. Za ľudí s takýmito schopnosťami označovali aj bačov. 

Príbehy o bosorkách majú svoje miesto aj v histórii Trnavského kraja. Mimoriadne známy je Ružindol, ktorého obyvateľov v minulosti spájali s bosoráctvom. V roku 1744 popravili v Trnave dve ženy z tejto obce, Annu Chlebovú a Magdalénu Gőrőgovú.

Víly: Krásne bytosti, ktoré dokázali utancovať človeka na smrť

Víly boli v slovanskom folklóre mladé, pôvabné ženy s dlhými zlatými či rusými vlasmi, ozdobenými lesnými kvetmi. Nosili biele priesvitné šaty a mali nádherný hlas.

Žili v lesných húštinách, pri potokoch a jazerách. Ich spev a smiech sa mal ozývať najmä počas mesačných nocí, na sviatok svätého Juraja, ale aj napoludnie. Stretnutie s vílou nemuselo byť príjemným zážitkom. Mladých mužov údajne lákali svojím spevom, aby ich následne utancovali alebo ušteklili na smrť.

Mužov mohlo zachrániť napríklad kikiríkanie kohúta. Podľa ľudových predstáv sa mládenec dokázal pred vílami ochrániť aj tak, že mal všetko oblečenie oblečené naopak.

Bonus – Mora: Nočný návštevník, ktorý ľuďom nedovolil dýchať

V noci vás zobudí nepríjemný tlak na hrudi a nedokážete sa pohnúť. Dnes podobné zážitky poznáme najmä v súvislosti so spánkovou paralýzou, no v minulosti si ich vysvetľovali po svojom. Verili, že za nimi stojí nadprirodzená bytosť nazývaná mora.

Mora, známa aj ako zmora, gnava či prilíhač, mala počas noci sadať na hrudník spiaceho človeka, dusiť ho a niekedy mu dokonca vysávať krv. Podľa predstáv išlo najčastejšie o ženu, ktorej duša v noci opúšťala telo a vydávala sa za svojimi obeťami.

Mora nemusela mať len ľudskú podobu. Údajne sa dokázala premeniť na mačku, myš, ropuchu či muchu, ale aj na steblo slamy alebo jablko. Niekedy ju ľudia vnímali len ako neviditeľnú ťažobu, ktorá ich tlačila k posteli.

Podobne ako pri upíroch či vlkolakoch, aj morou sa človek mohol podľa povier stať už pri narodení. Takýto osud čakal napríklad siedmu dcéru v rodine alebo dieťa, o ktorom sa verilo, že má dve srdcia. Na severovýchode Slovenska sa mora spájala aj s dušami zosnulých, ktoré po smrti nedokázali nájsť pokoj.

---

Viete o bytostiach z legiend a povestí, ktoré dnes poznáme úplne inak, ako si ich predstavovali v minulosti? Napíšte nám o tom na redakcia@trnavskeradio.sk alebo na Facebook či Instagram Trnavského rádia. 

Tento obsah vznikol s podporou umelej inteligencie.

TRNAVSKÉ. Vieme, čo sa deje v kraji.