Medzi pôstom a bujarosťou: počas Fašiangov bolo v minulosti dovolené takmer všetko
{files5}
/data/images/117250.jpg
Fašiangy prinášali smiech, prebytok jedla, uvoľnenú zábavu a tradície, ktoré mali zabezpečiť šťastie a dobrú úrodu. Typický bol tanec "Pot šable", ktorý je aj teraz súčasťou zábav v Chtelnici alebo Kátlovciach.
Blíži sa obdobie fašiangových slávností. Do slovenských ulíc vyrazí maskový sprievod v doprovode hudobníkov, a odštartuje dni karnevalov a neviazanej zábavy.
Fašiangové obdobie má svoje miesto v živote ľudí v súčasnosti aj minulosti. Začína sa sviatkom Troch kráľov (6. januára) a končí sa Popolcovou stredou. Išlo o prechodné obdobie medzi Vianocami a Veľkou nocou, v ktorom sa ľudia mohli uvoľniť, dosýta sa najesť a zabaviť pred ďaľším pôstnym obdobím. „Bolo to obdobie neviazanej zábavy, tancov, spevov, sprievodov v maskách, zabíjačiek a svadieb,“ približuje etnologička Západoslovenského múzea v Trnave, Aneta Vlčková.
Spoločenské pravidlá boli počas Fašiangov uvoľnenejšie. Ľudia si dovolili to, čo by im v iných častiach roka bolo zakazované. „Ľudia porušovali bežne zaužívané spoločenské normy správania. Sprievody v maskách boli typické pre zámenu pohlaví, robili sa žarty zo spoločensky významných funkcií, ako bol farár, rektor, policajt alebo žandár," približuje etnologička. Uťahovali si aj z marginalizovaných skupín. Kostým cigánky alebo prespánky s dieťaťom poukazoval na jav, ktorý vtedy považovali za nežiadúci.
Masky boli nielen zdrojom zábavy, mnohé nadobúdali počas Fašiangov magické významy. Zvieracie masky mali domácim zabezpečiť šťastie a dobrú úrodu v nadchádzajúcom období. Hojnosť na poli sľubovala aj maska Slameníka: „Bola to maska muža, ktorý mal na sebe slamený oblek so slamenou čiapkou. Domáci si zvykli z tohoto obleku pár stebiel slamy odložiť a použiť ich pri nastávajúcej jarnej oračke,“ opisuje Vlčková.
Maskované sprievody chodili po dedine a zastavovali sa pri každom dome. Za tancovačku, ktorá mala domácim priniesť zdravie a šťastie, dostali chutné dary - klobásy, slaninu, šišky alebo fánky. Výdatné a mastné jedlá boli pre fašiangy typickým pokrmom. „Kto sa nenaje dobre počas fašiangov, bude hladovať celý rok,“ dodáva etnologička.
Tancovačkou, typickou aj u nás v Trnavskom kraji, bol známy mečový tanec. "Tanec Pot šable poznajú v Chtelnici, Kátlovciach aj v iných častiach Slovenska," približuje. Tanečná tradícia sa zachovala aj do súčasnosti, niektorí tanečníci však vymenili šable za drevené prúty.
Rozdiely medzi dedinskými a mestskými Fašiangami neboli veľké. Líšili sa najmä v organizátoroch. Na dedinách mali hlavné slovo mládenci a roľnícke obyvateľstvo. V mestách to boli cechy remeselníkov a rôzne spolky.
Fašiangy predstavovali pre ľudí možnosť odreagovania sa, zábavy a žartov na úkor druhých. Prevracali sa spoločenské pravidlá, muži sa obliekali za ženy a naopak a beztrestne sa vysmievalo z vrchnosti. „Pre ľudí to bol pocit takej psychohygieny," dodáva etnologička.
Posledným fašiangovým dňom bol utorok pred Popolcovou stredou. Vtedy sa zvyčajne pochovávala basa, ako rozlúčka s bujarými zábavami. Po fašiangovej slobode nasledoval pôst. Začínal sa čas stíšenia, disciplíny, návratu k poriadku a viere.
Fotogaléria
