Polstoročie od tragédie v Jaslovských Bohuniciach: Deň, keď v atómke A1 vyhasli dva životy

Zatiaľ čo oficiálne správy vtedy mlčali, za múrmi experimentálnej elektrárne A1 bojovali zamestnanci o záchranu technológie a o vlastné životy. Pripomíname si udalosť, ktorá si vyžiadala dve obete.

Jadrová elektráreň A1 bola technologickým unikátom. Elektráreň bola vyvinutá s cieľom demonštrovať možnosti energetického využívania ťažkovodných reaktorov na prírodný urán. Reaktor KS-150 mal niekoľko zvláštností. Palivo sa v ňom mohlo vymieňať priamo počas prevádzky pomocou špeciálneho zavážacieho stroja. Práve tento proces sa stal v osudný januárový deň roku 1976 kritickým.

Osudná minúta 11:55

Bolo krátko pred poludním, keď v reaktorovej sále prebiehala výmena palivového článku v kanále s označením H-05. Podľa Karola Feika zo SÚRO (Státni ústav radiační ochrany) prišlo k technickému zlyhaniu o 11.55 hod., keď sa uvoľnil uzáver kanála. Tlak chladiaceho plynu doslova vystrelil čerstvý palivový komplet z reaktora von. Ten narazil do žeriavového mosta a deformovaný dopadol na korunu reaktora.

Otvoreným kanálom začal do haly prudko unikať oxid uhličitý (CO2), ktorý slúžil ako chladivo. Situácia bola vážna – hrozilo tavenie paliva v reaktore, pretože prietok chladiva cez aktívnu zónu drasticky klesol – v 31. minúte od havárie bol už len na úrovni 1 %.

Hrdinstvo v zamorenej hale

V reaktorovej sále nastal boj s časom. Zamestnanci (medzi nimi Milan Antolík a Viliam Pačes) sa snažili utesniť otvorený kanál. Základnou snahou obsluhy bolo zabezpečiť dochladzovanie reaktora a zastaviť únik plynu.

Napriek extrémne náročným podmienkam sa im vo večerných hodinách podarilo zavážací stroj tesne spojiť s reaktorom, čím sa zvládla základná odozva na haváriu a zabezpečil sa odvod tepla. Za tento čin neskôr dostali štátne vyznamenanie.

Dve obete, ktoré sa nenašli včas

Havária si však vyžiadala tú najvyššiu daň. O 11.58 hod. bol vyhlásený poplach a výzva na opustenie bloku. V ohrozenom priestore sa však nachádzali pracovníci Izidor Ferech a Libor Benda.

Týchto dvoch pracovníkov sa nepodarilo včas nájsť a zahynuli udusením oxidom uhličitým. Unikajúci plyn, ktorý je ťažší ako vzduch, vytlačil kyslík a v neprehľadnej situácii im nedal šancu na únik.

Fámy verzus realita

Bolo okolie v ohrození? V roku 1976 sa informácie šírili ťažko. Karol Feik vo svojej publikácii upozorňuje, že informácie o havárii síce neboli oficiálne utajované, ale ich distribúcia bola obmedzená. Medzi ľuďmi sa hovorilo o stovkách mŕtvych, v Prahe sa dokonca šírila fáma o 300 obetiach.
Realita však bola iná. Hoci v samotnej reaktorovej sále boli prekročené povolené hodnoty radiácie (koncentrácia rádioaktívnych plynov bola asi 100-násobne vyššia), okolie elektrárne ohrozené nebolo.

Koniec éry A1

Elektráreň A1 sa po tejto nehode podarilo opraviť a v júni 1976 znovu spustiť. Jej osud však spečatila druhá havária o rok neskôr (1977), ktorá už bola spôsobená ľudským faktorom. Dnes, presne 50 rokov od tragickej smrti dvoch zamestnancov, si pripomíname nielen technologické riziká vtedajšej doby, ale predovšetkým ľudí, ktorí pri riešení krízových situácií nasadzovali vlastné životy.

TRNAVSKÉ. Vieme, čo sa deje v kraji.