Nesúťažím v umení, ale vyhrávam: laureáti Ceny Oskára Čepana vytvorili priestor paradoxov
{files5}
/data/images/115166.jpg
Výstava v Koppelovej vile Galérie Jána Koniarka predstavuje spoločné projekty troch laureátov COČ 2025. Svoje umenie pretavili do digitálne podoby, metafory šatne a série malieb a objektov.
Spoločná výstava laureátov Ceny Oskára Čepana 2025 zdobí priestory Koppelovej vily Galérie Jána Koniarka v Trnave. Autorské projekty Nikoly Balberčákovej, Ráchel Jutky a Ľuboša Kotlára sú výsledkom niekoľkomesačnej práce, ktorú môžu návštevníci obdivovať do 1. marca 2026.
Cena Oskára Čepana tento rok nezvolila súťažný formát. Z 51 prihlásených portfólií vybrala trojicu laureátov medzinárodná porota. Vybrané autorské diela zasiahli do architektúry galérie a priestory pozmenili. Odstránili nenosnú stenu a jednu miestnosť prefarbili do zelenej farby. Úprava miestností trvala pár týždňov, samotné projekty pripravovali autori od júna. "Laureátstvo do nich vstúpilo komplexnými inštaláciami, ktoré menili jeho podobu. Zdvíhali sme podlahu, maľovali steny a podobne," priblížila prípravu kurátorka výstavy Miroslava Urbanová.
Troch autorov a ich diela spája záujem o afekty, emócie a túžba po nájdení spriaznenosti. „Nosnou témou, ako hovorí aj názov výstavy, je paradox. Je to nejaký stav alebo tvrdenie, ktoré je možno protirečivé, ale má v sebe kúsok pravdy,“ dodala kurátorka. Vo výstavách je prítomná aj osobnosť Oskára Čepana - nielen v názve, ale aj prostredníctvom videa a citácií jeho textov.
Nikola Balberčáková: Florina
Laureátka Nikola Balberčáková predstavila priestorovú videoinštaláciu pod názvom Florina. Inšpirovaná je svetom tzv. BJD alebo ball-jointed dolls. Ide o druh bábik, ktoré si môžete upravovať alebo si ich vyskladať podľa vlastného želania. Autorka tému znázornila na štyroch videách, ktoré rozprávajú svoje príbehy postupne, až kým sa na konci nespoja do spoločného vyznania. „Hlavný odkaz videí je referencia na limity ľudského tela, na disciplináciu tela v súčasnom konzumnom systéme, ktorý nás nejakým spôsobom limituje a obmedzuje,“ vysvetľuje autorka.
Diváci nemôžu očakávať komfortný zážitok. „Paradoxne pri tomto diele neočakávam, že si návštevníci odnesú ponaučenie alebo dobrý pocit, ale skôr znepokojenie alebo scitlivenie,“ hovorí Balberčáková. Dôležitú úlohu v inštalácii zohráva aj zvuková a priestorová zložka. Výstava je oddelená sklenenou stenou, ktorá má u návštevníka docieliť zmenu správania a mierne utíšenie. Hudba má navodiť nostalgiu a melanchóliu v súvislosti s prehovormi postáv na obrazovkách.
Ľuboš Kotlár: Niekedy chodím rád do fitka s rozpustenými vlasmi
Ľuboš Kotlár vytvoril inštaláciu Sometimes I like to go to gym with my hair loose, situovanú do prostredia šatne. „Môže to byť šatňa vo fitness centre, v škole, v továrni, je to jedno. Touto inštaláciou vytváram paralelu medzi trénovaním do zlyhania a pripravovaním sa na podanie výkonu,“ približuje autor.
Podľa neho systém výkonu v ľuďoch prehlbuje pocit nedostatočnosti, polarizácie spoločnosti aj samotu jedinca. Pri výstave pracuje s vnímaním navrhnutého priestoru ako medzipriestora alebo prechodnej stanice: „Celá miestnosť je vymaľovaná do zelenej farby. Je to green screen. Šatňa aj táto zelená farba predstavujú iba nejaký medzistupeň k dosiahnutiu konečného výsledku,“ vysvetľuje Kotlár.
Inštalácia v sebe ukrýva prvky funkčných sprchových hlavíc v skrinkách, osamotenú trofej, kľúče v zámku aj tenisky položené pod lavičkou. Detaily majú do chladného priestoru vniesť prítomnosť človeka: „Jednotlivými detailmi som sa snažil priniesť typ individuálnej emocionality. Sú tam použité tenisky, čiže je tam stále prítomná nejaká ľudská postava," dodáva.
Zvyšné trofeje v rovnakej zelenej farbe nájdu návštevníci na konci výstavy. "Predstavujú pomyselnú finálnu rovinu, ktorú ale práve tým, že nedokážeme odčítať, za čo je konkrétna trofej udelená, nevieme nikdy úplne dosiahnuť," dokončil Kotlár.
Ráchel Jutka: Našľapuj opatrne, ale smelo
Ráchel Jutka pracuje so sériou malieb a objektov pod názvom Našľapuj opatrne, ale smelo. Kombinuje staré ľanové plátna, fotochemickú tlač, recyklovaný nábytok aj oceľové prvky. Ide o sériu, ktorú má návštevník vnímať ako jeden celok.
Prepojenie maľby a objektu pre ňu vznikalo prirodzene. „Začala som rozmýšľať nad tým, čo ten priestor znamená, a ako viem dostať médium maľby do priestoru,“ hovorí Ráchel Jutka. Prítomný je motív koní, prírody aj detailov, ktoré objavíte až pri dôkladnom prezretí vystavených objektov a malieb.
Návšteva galérie je dobrým tipom na spomaľenie a vnímanie drobností v súčasnej zrýchlenej dobe. Výstava Nesúťažím v umení, ale vyhrávam bola zrealizovaná tímom Ceny Oskára Čepana v úzkej spolupráci s Galériou Jána Koniarka v Trnave. Nájdete ju vo výstavných priestoroch Koppelovej vily až do 1. marca 2026.
Fotogaléria
