Cukrovar očami generálneho riaditeľa: boli sme na diskusií O architektúre osobne (s) Miroslavom Frankom
{files5}
/data/images/113359.jpg
Diskusia pripomenula históriu, architektúru a osobné spomienky na trnavský cukrovar, ktorý dodnes fascinuje obyvateľov mesta.
Včerajší večer v Malom Berlíne v Trnave patril besede z cyklu O architektúre osobne (s), ktorú moderoval architekt Miroslav Beňák. Hosťom diskusie bol Miroslav Franko, posledný generálny riaditeľ už zatvoreného trnavského cukrovaru. Podujatie sa nieslo v priateľskom duchu, kde sa historické fakty prelínali s osobnými spomienkami.
Miroslav Franko si cukrovar spája s prácou, ale aj s publikačnou činnosťou. Vďaka archívnej práci, ktorú krátku dobu vykonával v tejto trnavskej dominante, vznikla kniha 165 rokov trnafského cukru. Približuje históriu, ale aj autorove osobné spomienky.
O trnavskom cukrovare sa vďaka jeho viac ako storočnej histórii ťažko rozpráva len v krátkosti. Moderátor Miroslav Benko aj jeho hosť upozorňujú na komplexnosť témy a množstvo udalostí, ktoré sa s ním spájajú. Franko pripomenul pár dôležitých momentov: „Podľa mňa jeden z tých najdôležitejších je rok 1876, keď cukrovar prešiel do rúk rodiny Stummerovcov," hovorí.
Druhý prelový moment nastal podľa Franka v roku 1899. Cukroval dostal novú tvár: „Pôvodný areál skoro celý vyhorel s tým, že Stummerovci do roka a do dňa postavili nový cukrovar, celkom inak otočený. Skrátka bol iný, ako ten predtým," spomína.
Rodina Stummerovcov, bohatých podnikateľov, ktorí v Rakúsko-Uhorsku založili niekoľko cukrovarov, sa s trnavkých podnikom spája niekoľko desaťročí. Franko vo svojej knihe hovorí, že v Trnave vybudovali jeden z najmodernejších a najväčších cukrovarov monarchie. Ako súkromné osoby ho vlastnili do roku 1905.
Trnavská dominanta menila rokmi svoju tvár, či už pre požiar, prestavby alebo budovanie nových priestorov. Stále však zostávala v povedomí domácich ako orientačný bod alebo pracovisko. Napriek tomu, že Franko nie je rodený trnavčan, cukrovar sa vynára aj v jeho spomienkach z detstva. „Už ako 10 až 12 ročný som chodil okolo. Sestra mojej mamy bývala na Pažitnom mlyne. A keď som tam prišiel na prázdniny, tak mi len tetka povedala: ,Pôjdeš vedľa koľají až na stanicu.‘ To sú moje prvé spomienky na cukrovar," hovorí.
Franko potom odišiel do cukrovaru pracovať ako elektrikár. Od vtedy sa jeho život s trnavským podnikom preplietol. Z elektrikára sa vypracoval na vedúceho elektrodielne a technika celej prevádzky. Po krátkom odchode a návrate späť sa stal technickým riaditeľom, až napokon pôsobil ako generálny riaditeľ do roku 2004.
Cukrovar bol pracovným domovom trnavčanov aj ľudí z okolitých obcí a miest. Podľa Franka nebolo trnavčana, ktorý nerobil v cukrovare alebo s ním nemal nejaké väzby. "V cukrovare bývalo zhruba okolo 250 stálych zamestnancov a okolo 800 až 1000 kampaňových sezónnych zamestnancov. V poslednom sčítaní Trnavy, ktoré sa mi dostalo do ruky, bolo okolo 400 zamestnancov priamo z Trnavy," dodáva.
Architekt Miroslav Beňák zdôrazňuje význam cukrovaru pre Trnavu v niekoľkých aspektoch: „Je vnímaný ako najcharakteristickejší, najtypickejší reprezentant priemyselného dedičstva. Zároveň naozaj veľké množstvo ľudí v tomto cukrováre pracovalo. Je to veľká dominanta v rámci bezprostredného okolia historického jadra mesta," hovorí.
Tému cukrovaru považuje za stále aktuálnu a živú. Svedčí o tom aj veľký záujem publika, ktorý sa prišiel zapojiť do diskusie. Zastúpené boli mladšie aj staršie ročníky. Hosťa sa pýtali na históriu, fungovanie cukrovaru, výrobu cukru aj kampane v spoločnosti. Divákov zaujímalo, ako vyzerali kampane v cukrovare a ich trvanie.
Architekt Beňák doplnil počas diskusie aj architektonický pohľad na budovu: „Je to typický reprezentant priemyselnej architektúry, ktorý istým spôsobom nadväzuje tú historizujúcu rovinu. Má aj náznaky klasicistických prvkov, no jej charakter odrzkadľuje začiatok 20. storočia, ktorý celý cukrovar reprezentuje,“ dodáva.
Pýtali sme sa aj na budúcnosť trnavského cukrovaru. Architekt Beňák naznačil budúci zámer, ktorý však zatiaľ zostáva v tajnosti. „Ide o veľkú snahu na viacerých frontoch. Integrácia cukrovaru do centra a mestského života, vidíme výstavbu, ktorá sa tam deje, a je tam veľká snaha nájsť čo najlepší balans medzi zachovaním priemyselnej architektúry a hodnôt, ktoré tam sú," prezradil.
Bývalý generálny riaditeľ trnavského cukrovaru ho doplnil: "Dôležité je povedať, že časť starého cukrovaru sú národné technické pamiatky. Administratívna budova, hlavná výrobná budova, starý cukorný sklad, nový cukorný sklad. Teraz k tomu pribudla zámočnícka dielna. Toto je ten záujem súčasných majiteľov, aby to bolo využité aj historicky, ale zároveň moderno," dodáva Franko.
Trnavský cukrovar zostáva na očiach trnavčanov. Otvára témy nielen medzi bývalými pracovníkmi, ale aj v kruhoch mladej generácie. Nahliadnuť do jeho vnútra môžeme zatiaľ len počas komentovaných prehliadok. Tie nám pripomínajú históriu budovy, ktorá pre mnohých znamenala celoživotnú prácu, miesto stretnutia so životným partnerom alebo jednoducho dominantu, ktorá ich sprevádzala na ceste domov.
Fotogaléria
