Od Samhainu a Jacka po tichú spomienku: Skutočný pôvod a tradície Halloweenu a Dušičiek
{files5}
/data/images/111241.jpg
Halloween má korene v keltskom Samhaine, kedy sa vítala vláda kniežaťa smrti a maskami sa odháňali duše mŕtvych. Neskôr sa pohanský sviatok transformoval na cirkevný Sviatok všetkých svätých a Dušičky. Na Slovensku toto obdobie venujeme tichej spomienke na zosnulých na cintorínoch.
Predvečer sviatku Všetkých svätých sa tradične oslavuje v noci z 31. októbra na 1. novembra. Tento sviatok je rozšírený prevažne v anglicky hovoriacich krajinách a v zámorí. Samotné slovo Halloween je prevzaté z anglického výrazu "All hallows evening," čo doslovne znamená predvečer všetkých svätých.
Hoci dnes je Halloween známy ako komerčný sviatok spojený so strašidlami a večierkami v kostýmoch, jeho pohanský pôvod siaha až k starému keltskému národu. Halloween bol sviatkom všetkých svätých už od čias britských Keltov.
Keltské korene a vláda Samhaina
V dávnych časoch sa Kelti lúčili s letom, ktoré patrilo bohyni života, a vítali vládu kniežaťa smrti Samhaina, vládcu zimy. Táto zmena nastávala v noci z 31. októbra na 1. novembra. Kelti verili, že práve počas tejto magickej noci sa duše mŕtvych vracajú na zem a snažia sa ovládnuť všetko živé.
Aby sa Kelti ochránili, obliekali si strašidelné masky a maľovali sa. Verili, že vďaka tomuto prestrojeniu sa zapáčia zlým duchom, a tí ich potom nechajú na pokoji. "Slovania takisto uctievali mŕtvych predkov. Verili, že v tom období sa môžu na jednu noc tí mŕtvi predkovia vrátiť, a preto im prinášali na hrob medovinu, medové koláčiky a iné obetné dary, " povedala pre Trnavské rádio etnologička Katarína Nádaská.
Kresťanská premena a zavedenie názvu
Neskôr, v období vlády katolíckej cirkvi okolo roku 835, chcel pápež Gregor IV. zamedziť sláveniu pohanských sviatkov. V dôsledku toho sa z keltského Samhainu stal „Sviatok všetkých svätých“ a nasledujúci deň, 2. november, bol vyhlásený za „Deň všetkých duší“. Samotný názov Halloween zaviedla až protestantská cirkev v 16. storočí.
"Tým, že už starí Slovania prinášali na hroby medové koláčiky alebo medoviny, toto prebralo aj kresťanstvo v tom slova zmysle, že sa hroby vyzdobujú, čiže už sa neprinášajú nejaké obete. V ľudovej viere však zostalo to, že na dušičky sa nechávala zapálená sviečka. Nechával sa jeden tanier prázdny s krajcom chleba. Malo to byť pre dušičky, ktoré keď sa vrátia, tak aby videli, že na nich ľudia myslia," doplnila známa etnologička.
Povesť o Jackovi a tekvici
Charakteristickým symbolom Halloweenu je vydlabaná tekvica s otvormi v podobe tváre, ktorá je zvnútra osvetlená sviečkou alebo kahancom a slúži ako lampáš. S pôvodom tohto symbolu sa spája zaujímavá povesť z írskeho folklóru o Jackovi, lenivom, ale lišiackom sedliakovi, ktorý okabátil a dolapil samotného diabla. Jack nakoniec diabla prepustil za sľub, že sa jeho duša nikdy nedostane do pekla. Keď hriešnik Jack zomrel, nevzali ho do neba, a diabol ho odmietol prijať do pekla podľa dohody.
Jack nariekal, že nevie, kam sa má bez svetla pohnúť, a tak mu diabol dal žeravý uhlík z pekelného popola, ktorý nikdy nezhasne. Jack pôvodne vydlabal repu, vložil do nej uhlík a vydal sa na nekonečné túlanie svetom.
V starých slovanských tradíciách išlo o nadľudskú bytosť. Išlo o démonická bytosť, ktorá lákala ľudí z cesty. "Muži, keď sa vracali s krčmi, tak často hovorili, keď im ženy vyčítali, že tam boli dlho, tak povedali, že ho vodil svetlonos a nevedel som nájsť cestu domov. Príbehy o Svetlonosoch sú u nás veľmi rozšírené," doplnila Nádaská.
Iná legenda hovorí, že írsky národ vyrezával do repy desivé tváre pripomínajúce lebky zosnulých, pričom sviečka vložená dovnútra mala nepokojné duše mŕtvych odohnať. Neskôr bola repa nahradená pôsobivejšie vyzerajúcou tekvicou.
Komercializácia a oslavy dnes
Postupom času sa sviatok výrazne skomercializoval a zmodernizoval. V súčasnosti si ľudia, najmä v Spojených štátoch amerických, tematicky ozdobujú svoje obydlia. Deti oblečené v kostýmoch navštevujú okolité domy a pýtajú si sladkosti, a večer sa organizujú bujaré oslavy v maskách.
Halloween mnohí ľudia považujú za čisto americký sviatok. Svoje korene má však v Európe. Pochádza totiž z územia dnešného Írska. Konkrétne z obdobia veľkého vysťahovania do Spojených štátov.
Dušičky
Na Slovensku je však obdobie týchto sviatkov pokojnejšie a venované hlavne zosnulým. Tradične si u nás pripomíname Sviatok všetkých svätých. Ten pripadá na 1. november, a bezprostredne po ňom nasleduje Pamiatka zosnulých, ľudovo známa ako Dušičky, slávená 2. novembra. Oba dni sú charakteristické spomienkami na tých, ktorí už nie sú medzi nami. Sú spojené s návštevami cintorínov, zapaľovaním sviečok na hroboch blízkych a ich zdobením kvetmi.
Súčasný význam a tradície
V tento deň si cirkev a veriaci spomínajú a modlia sa za všetkých svätých. Spomienky sú venované aj predkom, ktorí síce neboli vyhlásení za svätých, no žili statočným a čestným životom a vedeli sa obetovať za iných. Cirkev už oddávna spája s týmto sviatkom nádej na vzkriesenie.
Duchovní pripomínajú, že Sviatok všetkých svätých by mal byť dňom nádeje a radosti, nie smútku či strachu. Počas tohto sviatku sa okrem svätých omší v kostoloch môžu konať aj omše a pobožnosti za zosnulých priamo na cintorínoch.
Historické korene sviatkov
Sviatok všetkých svätých bol prvýkrát slávený v Ríme 13. mája 609. Vtedy pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, známy ako Panteón. Pápež ho následne zasvätil Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. K zmene dátumu slávenia z 13. mája na 1. novembra došlo neskôr.
Zmenu zaviedol pápež Gregor III., keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Pamiatka zosnulých (Dušičky) bola zavedená neskôr, v roku 998, opátom Odilom v benediktínskom kláštore Cluny.
V kláštore začali večer 1. novembra vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych. Na nasledujúci deň, 2. novembra, potom slúžili veľkú zádušnú omšu. Tento zvyk sa pomerne rýchlo rozšíril v celej západnej cirkvi. Zapaľovanie sviečok na cintorínoch má symbolický význam – predstavuje znak nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva.


