Divadelná budova v Trnave dnes oslavuje neuveriteľných 193 rokov
{files5}
{if13}
/data/images/84472.jpg
Trnava sa už dlhé roky môže pýšiť fungujúcim a prosperúcim divadlom, ktoré dobre poznajú nie len domáci. Budova začala písať svoju históriu 26. decembra v roku 1831 a považuje sa za najstaršiu zachovanú budovu tohto druhu na Slovensku.
Divadelnú budovu, v ktorej sa dodnes hráva, dalo v roku 1831 postaviť mesto. Odkazuje na to dokonca latinský nápis na priečelí budovy, ktorý si môžeme prečítať dodnes: “Isthanc aedem Thaliae po suit senatus ac popolus Tirnaviensis“ Znamená to: “Tento dom Tálie postavil senát a ľud Trnavy“. Históriu budovy nám priblížil divadelný dramaturg DJP Jakub Molnár. “Predná časť dnešného divadla fungovala ako akýsi hostinec, zároveň hotel. Zaujímavosťou je, že tieto priestory navštívila aj Mária Terézia. Budova divadla vznikla v roku 1831 za priestormi hostinca,“ povedal Molnár. 
V polovici 20. storočia sa skombinovala pôvodná divadelná budova s vtedajším hostincom, pripojila sa k tomu aj zrkadlová sála a vďaka tomu môžu aj dnes využívať herci a návštevníci všetky tieto priestory. Budova divadla bola prenajatá divadelnému spolku. Vtedy sa tu hrávalo pravidelne, avšak primárne po nemecky a po maďarsky. Slovenčina zaznievala v tejto budove len veľmi zbežne, pretože náš jazyk ešte nebol oficiálne kodifikovaný. “Existujú však zmienky o tom, že približne dekádu po tom, ako sa divadlo otvorilo, v niektorých predstaveniach už Slovenčina zaznela. Išlo napríklad o krátke pasáže, pesničky, alebo scénky. Stalo sa tak aj veľkou zásluhou Jána Palárika, ktorý je v súčasnosti patrónom nášho divadla,“ priblížil Molnár.
Niekoľko rokov sa o rozvoj divadelnej kultúry v Trnave starali najmä ochotníci. Funkcia divadelníka vtedy prakticky neexistovala. Zhruba do druhej svetovej vojny sa tu hrávalo pravidelne. Z technických dôvodov sa po konci vojny budova na dlhší čas uzatvorila, a to až do roku 1960. Následne prechádzala komplexnou rekonštrukciou, kedy sa výzor aj funkčnosť divadla začali podobať na súčasnosť. Medzi rokmi 1960 až 1965 to tu Trnavčania poznali ako Krajové divadlo Trnava. Po jeho zániku žilo divadlo v meste a jeho okolí opäť najmä zásluhou ochotníkov.
Zlatá éra
V roku 1974 vzniklo profesionálne činoherné zájazdové Divadlo pre deti a mládež. “Súbor divadla vytvorili absolventi VŠMU, taktiež významní režiséri, ako napríklad Juraj Nvota či Blaho Uhlár. Tieto roky zároveň vnímame ako zlatú éru divadla,“ povedal súčasný dramaturg DJP. Pre mladých hercov z hlavného mesta to bolo lákavé pôsobisko. Divadlo bolo vnímané aj ako provokatívne s výraznými demokratickými tendenciami. Štátna moc bola častokrát na tvorivé procesy v tomto divadle prikrátka.
Od roku 1974 prešlo divadlo niekoľkými rekonštrukciami či estetickými zmenami. Výraznými boli zmeny v hlavnej sále. Pôvodná sála mala oveľa väčšiu kapacitu, hľadisko totiž nebolo riešené iba pre sediacich divákov, ale aj stojacich. Rokmi sa prikladala čoraz vyššia dôležitosť komfortu divákov. Sála dokázala pôvodne poňať okolo 500 divákov. Neskôr sa počet zredukoval na asi 350. Až poslednou rekonštrukciou na prelome milénia sa sála zrekonštruovala do dnešnej podoby. V súčasnosti sa tam zmestí 260 ľudí.
Výrazným prvkom divadla, či už po estetickej alebo funkčnej stránke je zrkadlová sála, ktorá má na tomto mieste dlhoročnú tradíciu. Len nedávno, v roku 2022 ju rekonštruovali do pôvodnej podoby. Spočiatku bola súčasťou hostinca, neskôr slúžila na najrôznejšie spoločenské účely. “Sála niesla názov Panónia. Pomenovanie dostala po slávnom hoteli v Budapešti. Mestá si tento názov osvojovali, aby ukázali, že aj oni dokážu mať takéto noblesné priestory,“ povedal Molnár.
V roku 1990 bolo divadlo premenované na Trnavské divadlo a tak ako ho poznáme dnes, a teda na Divadlo Jána Palárika sa premenovalo 1. januára 2002 na základe rozhodnutia Krajského úradu v Trnave.
Divadlo ukrýva tajomné priestory, ktoré diváci nemajú šancu len tak hocikedy vidieť. Pod javiskom nájdeme takzvané orchestrisko. V súčasnosti je tento tmavý priestor nevyužívaný. Na iných divadelných scénach si však môžeme všimnúť priestor pod javiskom, kde sa počas predstavení starajú o atmosféru hudobníci. “Orchestrisko sa využívalo kedysi aj v tomto divadle, v súčasnosti je však pre nás výhodnejšie umiestniť kapelu priamo na javisko,“ vysvetlil dramaturg.
Divadlo má svoj unikát. Nájdeme ho priamo pod hlavným javiskom. Ide o jeden z najzaujímavejších a najatypickejších priestorov vôbec. Tým unikátom je točňa. “Ide o veľmi zložitý mechanizmus, ktorý dokáže hýbať a otáčať javiskom,“ prezradil divadelný dramaturg. 
Súčasťou točne sú tiež mechanizmy pripomínajúce výťahy. Týmto sa dá docieliť ilúzia zjavenia sa na javisku či prepadnutia. Takáto točňa nie je v slovenských divadlách úplnou samozrejmosťou a ak ju aj nájdeme, využíva sa len sporadicky. “My sme ju už tiež niekoľko sezón nevyužili,“ hovorí Molnár. Doplnil však, že ju oprášia už čoskoro počas premiéry inscenácie Negatívy snehu.
Príbehy písal bufet
Svoj vlastný príbeh by mohli v divadle rozprávať priestory, ktoré slúžia primárne hercom. Sú nimi napríklad maskérňa, šatne, kde herci odpočívajú tesne pred predstaveniami, či legendárny bufet, kde sa stretávali aj najväčšie legendy slovenského divadelníctva. “Bufet je priestorom na naše neformálne stretnutia. Povráva sa, že herec Peter Šimun, ktorý v divadle niekoľko rokov pôsobil, si tu zriadil vlastný bufet, kde čapoval. Svoj čas tu strávil tiež Jaro Filip. Vraj tu zvykol vyfajčiť aj krabičku cigariet,“ prezradil Molnár.
Bufet, šatne či maskérňa sa nachádzajú v priestoroch zadného traktu. Už čoskoro výrazne zmenia svoj vzhľad a dispozičné riešenie. V divadle sa počas budúceho roka chystá rozsiahla rekonštrukcia, a tak sme na poslednú chvíľu mali možnosť vidieť tieto priestory, tak ako ich poznal aj taký Jaro Filip. Fungovanie divadla by však rekonštrukcia nemala výrazne ovplyvniť. Niektoré predstavenia sa ale môžu na čas presunúť do iných priestorov, alebo sa na nejaký čas "zmrazia".
Fotogaléria
