Anton Venhart: Muž, ktorý zasvätil život jadrovej energii a doteraz na Bohunice spomína s úsmevom
{files5}
{if13}
/data/images/78889.jpg
Jadrová energetika, v 70. rokoch na Slovensku ešte mladý a perspektívny odbor, prilákala k sebe mnoho talentovaných ľudí. Medzi nimi bol aj Anton Venhart, muž, ktorý strávil viac ako tri dekády v srdci bohunickej atómky.
Jeho cesta začala na pozícii operátora sekundárneho okruhu, no postupne sa vypracoval až na zmenového inžiniera, pozíciu, ktorú zastával úctyhodných 20 rokov. “Operátor sekundáru má pri spúšťaní nezameniteľnú úlohu. Najskôr sa udialo fyzikálne spúšťanie, neskôr to energetické, ktoré sa ma týkalo o niečo viac,“ hovorí Venhart.
Aká bola nálada?
Anton Venhart bol pri tom, keď sa v 80. rokoch spúšťal druhý blok elektrárne V2. Uhoľné elektrárne dosluhovali a Československo potrebovalo nový, silný zdroj energie. V2 bola odpoveďou na túto potrebu, pripravená posielať elektrinu na dlhé vzdialenosti a živiť veľké priemyselné podniky. Pre Venharta a jeho kolegov to bol významný míľnik, symbol pokroku a nádeje. “Atmosféra v krajine bola k jadrovej energetike veľmi naklonená. Aj my sme boli pozitívne naladení a plní očakávaní,“ zhodnotil dlhoročný pracovník atómky.
Za tri desaťročia, ktoré Venhart v elektrárni strávil, sa toho veľa zmenilo. Bol svedkom technologického pokroku, modernizácie zariadení a nástupu výpočtovej techniky. Sám sa aktívne podieľal na niektorých zmenách, najmä po nechválne známych udalostiach v Černobyle, kedy sa prehodnocovali bezpečnostné postupy a dokumentácia. “Práca v elektrárni bola po mojom štúdiu prirodzenou cestou. Hovoril som si, že budem mať naozaj prst na tepe dejín,“ spomína Venhart.
Ľudia a elektráreň
Ak sa pýtate, aké vlastnosti sú potrebné pre prácu v jadrovej elektrárni, Anton Venhart má jasnú odpoveď: ochota učiť sa, spolupracovať a mať úctu. Úcta k zariadeniam, ku kolegom a k zodpovednosti, ktorú táto práca prináša. A možno aj trochu humoru, ako dokazuje tradícia vykania reaktoru. Je to humorná veta, ktorá ale pripomína, že k zariadeniu treba pristupovať s rešpektom a žiadať od neho len to, čo dokáže. Strach je v tomto prostredí vylúčený. “Opakoval som kolegom, že reaktoru sa vyká. Je to prejav úcty, rešpektu a pozornosti,“ pripomína Venhart.
A práve kolegovia, príjemná atmosféra a dôvera je to, na čo Vehnart rád spomína. Pri práci tohto typu, je to snáď aj žiadúce. Sú to desiatky až stovky ľudí, ktorí mu utkveli v pamäti už navždy. "Táto práca sa nedá robiť bez toho, aby ste sa na niekoho nespoľahli. Vytvorili sa medzi nami silné väzby," hodnotí Venhart.
Hlavne s úsmevom
Hoci zažil aj humorné, aj vážne situácie, Venhart s hrdosťou hovorí, že počas jeho pôsobenia sa nestala žiadna veľká havária. Svojim bývalým kolegom praje pokoj a úspešné riešenie všetkých výziev, ktoré im práca v elektrárni prinesie. “Elektráreň je tu už 40 rokov. Môžeme povedať, že koniec koncov, žijeme všetci v tieni chladiacich veží,“ doplnil Venhart.
Jednou z mnohých úsmevných udalostí bola aj návšteva z japonských elektrární. Pán Venhart ukázal hosťom z ďalekého východu pokojný chod bohunických turbín. "Dokázal som to tým, že na turbínu som položil mincu, zostala na mieste a nespadla," hovorí dlhoročný pracovník elektrární.
Anton Venhart je príkladom človeka, ktorý zasvätil svoj život náročnému, no dôležitému odboru. Jeho príbeh je príbehom o pokroku, zodpovednosti a úcte k práci, ktorú vykonával. A možno aj malou pripomienkou, že aj v takom serióznom prostredí, akým je jadrová elektráreň, je miesto pre trochu humoru a ľudskosti.
Fotogaléria
