Komentár: Desať rokov po tragédii školského autobusu. "Mala som tam sedieť aj ja"

Reklama

Mala som 17 rokov a začínalo sa leto. Bol slnečný deň, príliš horúci na pobyt vonku. Dusno sa javilo ako jediná nepríjemná okolnosť toho víkendu, inak mal bezstarostnú príchuť. Jún na gymnáziu znamenal, že sme často museli prenechať celú školu maturantom a chodilo sa na výlety, do kina, na besiedky. Začínala sa voľnosť a zabúdanie na funkcie mitochondrií či faktoriály. 

Piatok som trávila na záhrade rodičovského domu. Chrúmala som ľad, aby sa dalo teplo zniesť. Náš dom stojí neďaleko nemocnice. Ťažký letný vzduch popoludní začali pretínať zvuky, čo neveštia nič dobré – sirény sanitiek a nízko letiace vrtuľníky. Asi niekde z tepla horí, vraveli sme si s rodičmi. V takých momentoch sa nedalo nič robiť – len zaželať pacientom skoré uzdravenie a čakať na to, čo sa o požiari dozvieme vo večerných televíznych novinách. 

Vysvetlenie však prišlo čoskoro – zavolala mi kamarátka z detstva. Nemala veľa detailov, vedela však o nehode na diaľnici. Až keď mi začala vyjadrovať úprimnú sústrasť, došiel mi význam jej slov. 

Šiesteho júna 2014 nehorelo. Havaroval však biely autobus vracajúci sa z Oravy do Trnavy z literárnej besiedky. Viezol spolužiakov zo športového gymnázia (dnes Spojená škola). Niekoľko kilometrov pred cieľom zišiel poza krajnicu a prevrátil sa nabok. Dokopy v ňom bolo 31 pasažierov. Nehoda si vyžiadala štyri obete - Paulínu, Zuzanu, Patríciu a Nikolu. Rovnako ako ja boli tretiačkami, len z vedľajšej triedy. Vídala som ich denno-denne. Príčina nehody je dodnes neznáma.

To som ale krátko po telefonáte netušila. Nasledovali preto hodiny googlenia a zháňania informácií. Tie boli zväčša na bulvárnych portáloch. Články tam visia dodnes. Aj s fotografiami, či siahodlhými diskusiami, ktoré sa snažili prísť na koreň nešťastia. Sanitky až do večera neutíchali, rovnako, ako jediná veta v mojej hlave: mala som tam sedieť aj ja. Z nepochopiteľných príčin som účasť na literárnej exkurzii zamietla deň pred odchodom, hoci v autobuse bolo ešte voľné miesto. 

Vznikla sieť. Ozvali sa mi ľudia z minulosti, na ktorých som takmer zabudla. Chceli vedieť, či som živá. Pýtali sa otázky. Všetci zháňali informácie, no jediné, čo sa dalo urobiť, bolo zapálenie kahanca na schodoch ku gymnáziu. 

Nikdy nezabudnem na tie tiché, poloprázdne chodby budovy po návrate do školy v pondelok. Sieť sa rozrastala. Na gymnázium povolali krízových psychológov. Pološeptom sme si medzi študentami a profesormi vymieňali informácie a podrobnosti zo soboty s dvomi šestkami v dátume. Na niektoré detaily by som najradšej zabudla, navždy ich však budem nosiť v sebe. Sú to len predstavy, ktoré prišli na základe neoverených informácií od ľudí, ktorí ani neboli na mieste, rovnako ako som tam nebola ani ja. Sú to však predstavy živé ako spomienky. 

Pamätám si aj rozlúčkový ceremoniál. Vypúšťali sme balóny, biele a červené. Veľa sa spomínalo najmä na vtipné príhody s dievčatami. Pamätám si, že množstvo študentov prišlo v čiernom oblečení, ale vo farebných topánkach – na takúto príležitosť sme smútočné topánky v šatníkoch jednoducho nemali. Spoločne sme mysleli aj na zranených z autobusu, ich rodiny a všetkých, ktorých táto situácia zasiahla.

Tie kahance chodím páliť počas Dušičiek dodnes. Nie som ani zďaleka jediná. Tento rok to bude už desiatykrát. Toľko času umožní spracovať aj tie najväčšie tragédie. Po smútku a bolesti ostane jediné slovo: ďakujem. Ďakujem za podpornú sieť, ktorá po nehode vznikla. Ďakujem za prácu psychológov a pedagógov, ktorí nám, mladým dušiam stojacim pred prvou veľkou konfrontáciou so životom, pomohli, ako sa dalo. Ďakujem, že sme na rozlúčkach a pohreboch spomínali na pekné momenty, ktoré sme s obeťami zažili. Ďakujem za tie chvíle. Ďakujem, že som tu.

Trnavské rádio - denne s vami.