Späť do minulosti: história trnavských sídlisk sa začala písať v roku 1921

„Predpokladaný rozvoj Trnavy v rokoch 1971 – 1980 si vyžaduje stále viac pracovných síl, čo si zároveň vynúti výstavbu nových sídlisk,“ píše sa v úvode urbanistickej štúdie pre výstavbu sídliska Zátvor, jedného z najmladších trnavských sídlisk. 

Rozvoj miest zastrešujú územné plány. Ten trnavský sa začal tvoriť už v roku 1921 pod gesciou architekta Iva Beneša v jeho brnianskom ateliéri. Územný plán rátal s výraznou výstavbou a rozširovaním Trnavy. Mesto rozdelil na niekoľko častí a rozplánoval umiestnenie obytných zón, miest na rekreáciu, priemysel, ich vzájomné dopravné prepojenia. V plánoch boli aj trasy rozvodu tepla, vody, či plynu. Kvôli množstvu pripomienok, ako aj pre príchod Druhej svetovej vojny, sa tento projekt nikdy nedokončil. Vedenie Trnavy však na jeho základe postupovalo pri budovaní moderného mesta. 

Po roku 1945 sa podporoval priemysel vo väčších centrách. To viedlo k snahám priblížiť pracujúcich bližšie k fabrikám, čím sa vytvoril predpoklad pre nárast obyvateľstva miest a potrebu ich rozširovania. 

Podľa návrhu architekta Iva Beneša sa začalo s rozširovaním obytnej výstavby na západ od historického jadra mesta, ktoré je uzavreté prstencom mestského opevnenia. V polovici 50. rokoch tak začali vznikať prvé bytové domy na ulici prezidenta Gottwalda (na dnešnej  Študentskej ulici). Na túto výstavbu onedlho nadviazal komplex domov na dnešnej Hospodárskej ulici, známy ako Sídlisko SNP. 

Prvá časť Sídliska SNP podľa návrhu architekta Miroslava Tenglera predstavila Trnavčanom nový, moderný spôsob bývania v meste. Staré hospodárske stavby a majery nahradili niekoľkoposchodové objekty s priestrannými bytmi, s obchodmi a reštauráciami v prízemí a ateliérmi pre trnavských výtvarných umelcov na najvyššom poschodí. 
 

Začiatkom 60. rokov sa bytová výstavba rozšírila na juh aj na sever od historického centra. Medzi štadiónom a sladovňou vzniklo sídlisko dnes známe ako Ľudmily Podjavorinskej a v okolí Špačinskej cesty Sídlisko Československej mládeže. 
 

V 60. rokoch sa začalo s výstavbou sídliska Prednádražie I, oddeleného od zástavby rodinných domov dlhou bytovkou, miestnymi prezývanou „čínsky múr“ na ulici generála Svobodu, dnešnej ulici Jána Bottu. Dnešné „Prengo“ sa stavalo na dve etapy a obyvatelia skôr postavených, trojposchodových bytoviek žili prvé roky akoby na stavenisku, kým sa nedostavala aj zvyšná časť sídliska. Také pocity zažívali obyvatelia moderných sídlisk v tom čase vo všetkých rýchlo sa rozvíjajúcich mestách. 
Prioritou bolo čo najrýchlejšie postaviť nové objekty a vytvoriť tak priestor pre nových obyvateľov. Až následne sa pristúpilo ku kultivácií okolia, výsadbe zelene, realizácií chodníkov a parkovísk a inštalovaniu drobnej architektúry, ktorá dotvorila genius loci každej novej štvrte. 
 

Rýchlosti realizácie stavieb napomohla panelová výstavba. Staviteľský boom prišiel v Trnave v 70. rokoch. Súviselo to tiež s rozvojom výrobných síl v meste, najmä fabrikami ako TAZ, Drevina, Skloplast, ŽOS, no tiež s novootvorenou atómovou elektrárňou v Jaslovských Bohuniciach. 

V priemyselnejšej južnej časti mesta za štvrťou Tulipán sa začalo s výstavbou sídliska Linčianska I a následne Linčianska II s vyše 2000 bytmi, určenými prioritne pre zamestnancov fabrík prisťahovaných za prácou. Na dnešnej Hospodárskej ulici sa pokračovalo s budovaním druhej a tretej etapy sídliska SNP a v smere na Bučany, na okraji mesta začalo vyrastať sídlisko Vodáreň s vyše 600 bytmi, ktoré dostalo názov po neďalekom významnom diele architekta Emila Belluša. 

Každé z novovzniknutých sídlisk malo zabezpečenú občiansku vybavenosť, jasle, materskú i základnú školu, potraviny, či zdravotnícke zariadenie. Výpočet navrhovaného sídliska Zátvor rátal s 2000 novými obyvateľmi na 7-hektárovom území, z čoho pripravovateľom projektu vyšla potreba nové sídlisko vybaviť jasľami s 35 miestami, materskou školou s 90 miestami, jednou predajňou potravín a jedným pohostinstvom. 
 

V súvislosti so stálym nárastom počtu zamestnancov miestnych fabrík a s podporou mladých rodín aj prostredníctvom dobrej siete občianskej vybavenosti, vznikala potreba ďalších sídlisk. Počet obyvateľov Trnavy vzrástol z 34 305 počas roka 1961 na 60 750 v roku 1980. 

Naskytla sa však otázka, kam umiestniť novú obytnú štvrť. Ako najlepšia možnosť sa javila lokalita na východ od historického centra, kde sa sústredili hliniská, bývalé tehelne a len niekoľko malých domov. Priestor dostal názov Hlboká. Nové sídlisko vzniklo na základe verejnej súťaže, do ktorej sa prihlásilo 31 uchádzačov so svojimi návrhmi. Podmienkami súťaže bol stanovený počet 4 200 bytových jednotiek, obývateľnosť približne 15 000 ľuďmi, využitie terénu a zachovanie vizuálnej panorámy na centrum mesta zo smeru od Piešťan. Sídlisko Hlboká (dnes známe ako Družba) sa začalo stavať v roku 1975 a je najväčším trnavským sídliskom. Skladá sa z troch častí a zaberá plochu 90 ha, pričom zvyšné sídliská majú dohromady rozlohu 150 ha. 

Najmladším a najmenším sídliskom Trnavy je Vodáreň II, známejšia pod menom Na Hlinách. Na jeho výstavbu bol využitý priestor zaniknutej ťažobnej jamy na hlinu pre miestnu tehelňu. 

Územný plán mesta Trnava bol vládou schválený v máji 1974 a ten, ako sa píše v doplnku č. 2 z roku 1977, „uvažuje s rozvojom novej bytovej výstavby v smere východne od obytného súboru „Družba“ vo štvrti Hlboká až po roku 1985.“ Toto sídlisko bolo nazvané ako Nad Hlbokou, prípadne Prúdy. Na ploche 155 ha nového sídliska sa rátalo s umiestnením 7 200 bytových jednotiek pre 26 000 obyvateľov. Jeho realizácia sa však odložila s odôvodnením potreby využiť všetky možné plochy vo vnútri mesta, až potom ukrajovať z ornej pôdy. 

Bytová výstavba sa preto nevyhla ani historickému jadru mesta, kde boli asanované niektoré objekty a následne nahradené sídliskom Centrum I v blízkosti Bernolákovej brány. Jeho poradové číslo naznačuje možné pokračovanie takejto výstavby v centre Trnavy. Jej realizáciu zastavila zmena režimu. 

V roku 1985 žilo v bytoch 70% obyvateľov mesta. Potreba poskytnúť kvalitné bývanie pre občanov je aktuálna aj v tomto storočí a tak možno sledovať výstavbu nových obytných štvrtí podľa cieľov územného plánu, akými sú napríklad Arboria alebo Prúdy. 

* Na tento článok ste reagovali aj vy. Uvádzame komentár od poslucháča Mariána: "Píšete, že sídliská mali občiansku vybavenosť. Pre Linčiansku to neplatí. Býval som tam 1974 - 1987 a boli tam len dva provizórne obchody v drevených bunkách. Deti chodili aj do školy v Hrnčiarovciach. V inzerátoch sa písalo: Vymením byt, okrem Linčianskej. Všetko bolo dobudované až oveľa, oveľa neskôr, po našom odchode. Prvá bola základná škola, tam už prešiel syn, namiesto Hrnčiaroviec. No boli sme radi, že  sme od TAZ dostali byt. Stavebné prostredie, topánky od blata a betónu, nutnosť nakupovať vo vzdialenom obchode sme brali ako samozrejmú daň za nový byt."
___________________

Zdroje:

RASLAVSKÁ, Jana (ed.). Mestá ČSSR Trnava. Bratislava, ČSST-Pressfoto, 1988 
JURČOVÁ, Simona. Retro Trnava - Socialistická Trnava v rokoch 1948 až 1989. Bratislava, Dajama, 2019, 160 s. 
HRONČO, Ján. Rozvoj ústredne riadeného priemyslu na území okresu Trnava za roky 1945-1975. In ŠIMONČIČ, Jozef. Trnava okres a mesto. Bratislava, Obzor, 1980, s. 13-32 
JURČO, Martin. Rozhovor so Silvestrom Korcom. Novinky z radnice, (online) 9.8.2013 
KOREC, Silvester. Stavebný vývoj a územný rozvoj pred rokom 1990. In Novinky z radnice, Trnava, 2013, roč. 24, č. 1, s. 11-13 

Archívne záznamy zo Štátneho archívu v Trnava, najmä: 
Územný plán sídelného útvaru Trnava - Doplnok č. 2 - obytná zóna Trnava "Prúdy", 1977 
Urbanistická štúdia Zátvor - Sprievodná správa k revízií urbanistickej štúdie obytného súboru "Zátvor" - Trnava, 1976 
a ústna a mailová komunikácia s Útvarom územného rozvoja a koncepcií mesta Trnava, pani PeadDr. Simonou Jurčovou a i. 

Trnavské rádio - denne s vami.