Späť do minulosti: kým ešte v Trnave nestál Bellušov vodojem

V Trnave to na začiatku 20. storočia nebolo s vodovodom a kanalizáciou ružové. V roku 1914 malo mesto 15 600 stálych obyvateľov a 921 domov. Po získaní samostatnosti v roku 1918 však zaznamenáva nárast obyvateľstva, čo si vyžadovalo aj vyriešenie otázky hygieny v meste.

Prvý projekt kanalizácie a vodovodu vypracovalo pre Trnavu ešte v roku 1905 maďarské kráľovské krajinské riaditeľstvo vodných stavieb v Budapešti. Projekt počítal s 15-tisíc obyvateľmi a nárastom na 30-tisíc obyvateľov. Už v tom čase sa rátalo s vežovým vodojemom. Po vzniku ČSR Mestské zastupiteľstvo v roku 1920 poverilo vypracovaním ideového regulačného plánu mesta Trnavy ing. Iva Beneša z Brna.

Až v roku 1928 však postupne prišlo k uzdravovaniu mesta a zahájeniu prípravných prác mestského vodovodu a kanalizácie. V roku 1931 mesto súťažilo projekt, kde sa v užšom kole zúčastnilo 5 "oferentov". Vyhral projekt ing. Alfreda Šoureka, úradne autorizovaného civilného inžiniera v Prahe. Ten bol v roku 1933 poverený vypracovaním detailného projektu vodovodu v Trnave.

Z textu inž. Jozefa Bayera Projekt sústavnej kanalizácie a vodovodu mesta Trnavy, ktorý vyšiel v roku 1938, vyberáme:

V rýchle rastúcom meste so stálym denným pohybom obyvateľstva, zväčšili sa závady hlavne po stránke hygienickej do tak značných rozmerov, že nebolo možné už tieto ponechať bez ďalšieho vyriešenia.

Stredom mesta, ktorá čiastka je najhustejšie obývaná, úzkymi uličkami preteká mlynský náhon bývalého vodného diela v celej dĺžke cca 1 400 m a priemerne 4 m široký, do ktorého sa svádza všetka odpadová voda z celej časti mesta medzi hradbami, takže je vlastne žumpou starého mesta. Náhon je po dĺžke 697 m preklenutý, kým ostatná čiastka je otvorená.

S vodojemom sa počítalo na Bučianskej

Na začiatku boli testovacie studne, ktoré vyskúšali výdatnosť prameňa v Trnave. V texte z roku 1938 sa píše:

Mesto Trnava svojim významom zaslúži si, aby všemozne bolo podporované vybudovanie vodovodu. Kalkuláciami bolo zistené, že i pri počiatočnom menšom odberu bude vodovod aktívnym podnikom mestským. Šťastný začiatok a snáď najdôležitejší bol prevedený už tohoto roku (1937, pozn. red.). Bola vybudovaná definitívna studňa a tak získaný zdroj pitnej vody, takže bez obavy môže byť teraz prikročené k vybudovaniu samého vodovodu.

Pri pokusnom vrte dosahovala studňa výdatnosť 65 litrov za sekundu. Pokusná studňa mala hĺbku takmer 16 metrov, na dne ešte s dvomi vrtmi o priemere 500 mm do hĺbky 10 metrov. Pri testovaní skúšali plnú výdatnosť nepretržite po dobu 300 hodín a sledovali pokles v okolitých sondách, ktorý bol minimálny. Začalo sa tak uvažovať o vodojeme v lokalite pri dnešnej Bučianskej ceste.

Z pomerov situatívnych a výškových vychádza ako najvýhodnejšie zriadenie vodojemu vežového, pretože niet v blízkosti vrchu pred spotrebišťom. Miesto, kde sa navrhuje vodojem umiestniť, sa nachádza na štátnej silnici považskej, kde táto ústi do územia riešeného regulačným plánom mesta Trnavy.

Je to miesto, ktoré je len o 2,5 m nižšie položené než najvyššia poloha mesta vôbec, t. j. severná periféria pri krajinskej silnici do Špačiniec a o 1 m nižšie položené, než je najvyššie miesto starého mesta pri východných hradbách. Vodojemom postaveným v tomto mieste s dnom 30 m nad terénom je možné ovládať celé spotrebište s dostatočným tlakom statickým a hydraulickým, píše v dobovom texte Jozef Bayer.

Bellušov vodojem sa stal dominantou kraja

V tom čase sa predpokladalo, že o 50 rokov (teda okolo roku 1987) bude mať Trnava 78 100 obyvateľov. Maximálna uvažovaná spotreba bola odhadnutá v letných mesiacoch 80 litrov na osobu a deň, po 50 rokoch so zvýšením o 10 litrov na osobu a deň.

Vodojem v Trnave napokon vznikol. Navrhol ho architekt Emil Belluš. Jeho projekt pochádza z roku 1941, výstavba prebehla v rokoch 1942 až 1946 a do prevádzky ho odovzdali v roku 1954. Teda až 17 rokov od prvých pokusných vrtov a takmer 50 rokov od prvých detailných plánov, ktoré vznikli počas monarchie.

Stavba je architektonicky hodnotná vďaka jedinečnému tvaru šiestich železobetónových nosných pilierov, obopnutých skružami a valcovej nádrži. Výrazné sú aj časti, ktoré majú predovšetkýcm konštrukčnú funkciu. Plná hmota nádrže a odľahčená zostava nosnej časti sú v peknom kontraste. Valec uprostred stĺpov ukrýva technické schodisko a vodovodné potrubia. Nádrž má objem 1200 m3 a výšku hladiny 8 metrov.

Voda v Trnave spočiatku bez Dobrej Vody

Trnava je zásobovaná celkovo z troch zdrojov podzemných vôd, a to z Dobrej Vody, z Dechtíc a zo spomínaného prameňa v Trnave. Prameň na Dobrej Vode bol pripojený v roku 1967, studne v Dechticiach od šesťdesiatych do začiatku osemdesiatych rokov. Najstaršími sú studne na Bučianskej, ktoré sa využívajú práve od roku 1937. Zaujímavosťou je, že o zásobovaní vodou z Dobrej Vody sa ešte na začiatku 20. storočia neuvažovalo.

V texte inž. Jozefa Bayera z roku 1938 sa uvádzajú aj niektoré dôvody z vtedajších posudkov:

Keď mesto Trnava začalo vážne sa zaujímať o riešenie vodovodu, vyžiadalo si od Krajinského úradu v Bratislave v roku 1929 dobrozdanie od štátneho geologického ústavu. Zpráva tohoto úradu, podpísana dr. Zelenkom, nedoporučovala pramene u Dobrej Vody, pretože v kraji sa vyskytujú často zemetrasenia, také jeden prameň Pod Mariášom pri jednom zemetrasení zmiznul a dosiaľ sa neobjavil ani v okolí.

Ďalší dôvod ústavom bol uvedený, že sa jedná o krasové vody, ktoré v dôsledku nedostatočnej filtrácie môžu byť ľahko infikované z územia nad prameňmi, ktoré je zastavené. Jednako odmietavo vyznel posudok štátneho vyskumného ústavu hydrogolického T. G. Masaryka (ref. dr. Vorel); oba posudky doporučily jímanie spodnej vody v blizkosti mesta. Najlepšie v časti severovýchodnej, kde by výkonnosť studne nebola rušená studňami v cukrovaru, elektrárne a vo štátnej vagónke, ktoré studne dodávajú značné mmnožstvo vody.

Stavba slúži dodnes, verejnosti nie je prístupná

Vodojem verejnosti prístupný nie je, hoci skupinová prehliadka sa už uskutočnila v roku 2010. Trnavská vodárenská spoločnosť nakoniec od zámeru prehliadok ustúpila. Vodojem totiž nemá potrebné bezpečnostné prvky pre vstup verejnosti, ani dostatočnú výšku zábradlia na ochozi.

Aj mesto Trnava už niekoľko rokov uvažuje o čiastočnom sprístupnení areálu pre verejnosť, rokovania prebehli pred vyše 7 rokmi. Vodári však podľa našich informácií nadšení nie sú, keďže ide o strategickú infraštruktúru, navyše v pásme ochrany.

Vyberali sme z textu inž. Jozefa Bayera - Projekt sústavnej kanalizácie a vodovodu mesta Trnavy. Publikované v knihe Trnava 1238 – 1938. Knihu vydala Rada mesta Trnavy na pamäť 700 ročného jubilea.

Trnavské rádio - denne s vami.