Pred 176 rokmi prišiel do Trnavy prvý vlak. Z Bratislavy ho ťahali kone

Mesto bolo slávnostne vyzdobené. Na príchod prvého vlaku čakali davy. S očakávaním hľadeli do diaľky a snažili sa započuť bubnovanie kopýt alebo erdžanie. Väčšina ľudí v tom čase vlak nikdy nevidela.

Prečo nikdy nepôjdeme vláčikom do Modry

Príchod vlaku na trnavskú stanicu môžeme považovať za historickú chvíľu. Železnica v ďalších rokoch prinášala mestám a obciam, cez ktoré prechádzala, veľké bohatstvo. V čase svojho uvedenia však bola železnica novinkou a mnoho ľudí varovalo pred jej "diabolským" pôsobením. Príkladom môže byť Modra.

Podľa publicistu Konštantína Čulena a ďalších prameňov Mestské zastupiteľstvo slobodného kráľovského mesta Modra pôvodne odmietlo železnicu z obavy, že podporuje nemravnosť. Modrančania to dodnes pociťujú ako menšiu historickú traumu. Na to reaguje šnúra kultúrnych podujatí Modranská železnica, ktorá v tomto roku vznikla vo vinohradníckom mestečku. Jeden z jej organizátorov Petter Bittner pozná viaceré mestské legendy o tom, prečo sa vláčikom do Modry nedostaneme. Pôvodná idea totiž bola, že konská železnica spojí päť kráľovských miest – Bratislavu, Svätý Jur, Pezinok, Modru a Trnavu.

"Jedna legenda hovorí o tom, že trasa železnice mala viesť cez pozemok, na ktorej stála stodola a jej majiteľ nebol ochotný otvárať vráta na nej vždy, keď pôjde vlak. Edita Walterová napríklad vo svojich knižných spomienkach na starú Modru opisuje svoju babku, ako chodila každý deň pred svoj dom, kde bol zameriavací kolík železničnej trate a ona ho zalievala, aby z neho koľajnica vykvitla... Riaditeľka Mestského múzea Pezinok Petra Pospechová nakoniec našla v štátnom archíve v Modre listinu z roku 1837, kde bol jasne uvedený dôvod – a bolo to kvôli terénu. Tento dokument sme potom slávnostne odhalili, spolu s tabuľou MODRA hlavná stanica, priamo na podujatí," uviedol pre TASR.

Aj kone si zaslúžili deň voľna

Prvé cesty trvali konským záprahom z Bratislavy do Trnavy približne tri hodiny. "Osobné vlaky mali zvyčajne dva vozne a denne absolvovali trať v každom smere dva razy. Pre osobnú prepravu boli určené rýchlobežné kone, ktoré chovali na hortobádskej puste, nákladné vlaky ťahali takzvané štajeráky," uviedli historickí nadšenci v profile Fotky stará Trnava. Kone mali podľa nich presne stanovený režim.

"Na trati premávali osobné vlaky s dvoma a nákladné vlaky so šiestimi vozňami, pričom nosnosť osobných bola cca 1 800 kg a nákladných 6 000 kg. Osobné vlaky ťahali „ľahké“ a nákladné vlaky „ťažké“ kone, ktoré pracovali v rovnakom turnuse – po dvoch dňoch služby mali  jeden deň na oddych. „Ľahké“ kone sa vyradili po štyroch, „ťažké“ po šiestich rokoch služby. Keď doslúžili, odpredávali sa záujemcom. Kone sa prepriahali v Rači, Pezinku, Šenkviciach a Cíferi, kde bolo v pohotovosti 6 až 9 koní a v zálohe ďalšie 2 až 3 kone, kým v koncových staniciach (Bratislava a Trnava) bolo 6 až 8 koní. O údržbu a opravu vozňov sa starali kováčne v Bratislave, Trnave a Seredi," dodávajú Železnice Slovenskej republike vo svojich kronikách. 

Železnica si vyžiadala aj rozsiahlu výstavbu. Nad Trnávkou v Hrnčiarovciach pribudol napríklad viadukt. 

Podobný viadukt vznikol aj v Báhoni. 

V tom istom roku (1846) konskú železnicu potiahli do Serede, kde ju otvorili koncom roka, ale už bez väčšej pompy. Ľudia si na nový spôsob prepravy postupne zvykali. Len na úseku medzi Svätým Jurom a Bratislavou za prvých osem mesiacov prepravili viac ako 25-tisíc osôb a 2572 centov nákladu. "Na jeden vlak pripadalo 25 cestujúcich. Tržba spoločnosti bola za rovnaké obdobie 4317 zlatých a náklady 1549 zlatých," približuje záujem oficiálny web mesta Pezinok.

Železničná preprava si ale v danej ére prechádzala veľkou revolúciou a prudkou modernizáciou. Posledný vlak ťahaný koňmi prešiel medzi Bratislavou a Trnavou 10. októbra 1872. Konské záprahy nahradili parné lokomotívy a stále modernejšie technológie.

Historickú udalosť, príchod prvého vlaku, ktorý ťahali kone, dodnes na trnavskej železničnej stanici pripomína pamätná tabuľa.