Muž zo Serede na palube Titanicu: Pokúšal sa o veľkonočný únos detí
{files5}
{if13}
/data/images/38885.jpg
Príbeh Michela Navrátila pôsobí takmer knižne. Oženil sa s talianskou speváčkou, uniesol synov a chcel s nimi odísť na Titanicu. Hoci po nástupe už palubu živý neopustil, jeho dvaja synovia tragédiu parníka prežili.
Údajne nepotopiteľná loď Titanic sa na svoju prvú oficiálnu a zároveň poslednú plavbu vydala 10. apríla 1912. Stroskotala päť dní na to nárazom do ľadovca. Tento rok si pripomíname 110. výročie tejto udalosti. Na palube vtedy najväčšej lode na svete sa nachádzalo viac ako 2 200 pasažierov rôznych národností a medzi nimi jediný Slovák - rodák zo Serede, Michel Navrátil. Mnohí jeho osud považujú za pozoruhodný. Do Ameriky necestoval tak úplne za prácou, bol skôr na úteku spojenom s únosom.
Krajčír zo Serede dobil Azúrové pobrežie
Narodil sa v roku 1880 a jeho prvé dospelé kroky po tom, ako sa vyučil za krajčíra, smerovali do zahraničia, konkrétne do francúzskeho prímorského mesta Nice. Jeho šikovnosť ocenila aj tamojšia klientela. V meste si otvoril vlastnú dielňu, v ktorej spoznal budúcu matku svojich detí, nádejnú speváčku Marcelle Carettovú z Londýna. Vzali sa v Londýne v roku 1907. Rok na to sa im narodil syn Michel Marcel (Lolo), v roku 1910 aj mladší syn Edmonnd Roger (Momon).
Sňatok ale nemal dlhé trvanie. Michel Navrátil odhalil manželkin románik a ich vzťah náhle ukončil. Počas rozvodového konania sa s deťmi vídal málo, čo mu začalo prekážať. Pod zámienkou dlhšieho výletu počas veľkonočného víkendu si synov vypýtal na dlhší čas. Nikto netušil, že sa v skutočnosti chystajú cestovať Titanicom "za veľkú mláku".
S deťmi chcel utiecť v druhej triede. Michel Navrátil cestoval pod falošnou identitou Louis Hoffman. Pas si požičal od priateľa. Lístky na Titanic zakúpil v Londýne za 26 libier. Michal, Lolo a Momon sa nalodili v Southhamptone. Deti mali zakázané vystupovať pod vlastnými menami, mali používať len svoje prezývky a okrem toho si vymysleli aj historku, že pani Hoffmanová zomrela.
V kapse mal fajku, zlaté hodiny a nabitú zbraň
Loď ich údajne všetkých ohúrila svojou eleganciou a veľkosťou. Necestovali v najnižšej triede a tak mali k dispozícií luxusnejší servis. V osudný okamžik nárazu lode do ľadovca spali chlapci v kajute a Michel bol vo fajčiarskom salóniku. Hneď šiel deti ratovať, no podobne ako ostatní cestujúci, ani on nevedel, čo robiť. Všetci sa riadili mýtom o nepotopiteľnosti Titanicu. Nakoniec však predsa len zobudil synov a obliekol ich, s čím mu pomáhal aj neznámy muž.
Súrodencov naložil na úplne posledný záchranný čln, na ktorý smeli nastúpiť len deti a ženy. Podľa niektorých prameňov si Lolo zapamätal posledné slová, ktoré mu otec povedal. Ubezpečil ho, že si po nich príde mama a že by jej rád predal odkaz o tom, ako ju stále ľúbi a ako očakával, že spolu budú žiť šťastne v Novom svete.
Jeho sen sa žiaľ nesplnil. Na palube Titanicu zahynul. Jeho telo vylovili ako pätnáste v poradí. Zo zápisov vieme, že mal vo vrecku sivého kabáta zlaté hodiny, fajku a aj nabitý revolver. Našiel sa uňho aj falošný pas. Na základe židovského priezviska Hoffman pochovali Michela na židovskom cintoríne v Kanade.
Našli sa Siroty z hlbočiny
Medzitým už Navrátilovi synovia nastúpili na loď Carpathia. Bola to prvá loď, ktorá reagovala na signál SOS. Na lodi slúžil aj istý Dezider Engel, ktorého potomkovia dodnes žijú v Trnave. Carpathia chlapcov bezpečne dopravila do New Yorku a začalo sa pátranie po ich identite. Svoje mená nepoznali, vždy uvádzali len svoje prezývky. Média ich preto nazývali Sirotami z hlbočiny.
Na základe fotografie v novinách svoje deti spoznala Marcelle Carretová. Opätovné stretnutie súrodencov a mamy sprevádzala tiež veľká mediálna pozornosť. Z lode sa zachránilo 706 pasažierov, a tak sa dá záchrana Momona a Lola považovať za malý zázrak. Rodina však po udalosti trpela post-traumatickým stresovým syndrómom. Ako mama Marcelle, tak aj jej deti, neradi o lodi rozprávali.
Starší zo synov Michel Navrátil zomrel 30. januára 2001 vo veku 92 rokov. Stal sa tak najstarším preživším mužom. Počas života navštívil aj Sereď. Od hlbšieho pátrania po svojich koreňoch v našej krajine ho vraj odradil pohľad na Niklovú hutu, ktorá na neho pôsobila depresívne.