Na návšteve Trnavy v minulom storočí

Keď vyhľadáte v obrovskom archíve periodík slovo Trnava, systém vám vygeneruje desaťtisíce zmienok o Malom Ríme v dobovej tlači naprieč celým 20. storočím. Trnavu dobová tlač vyzdvihuje najmä ako historické mesto, v ktorom žili a žijú dôležití autori, prezýva sa však aj „Križovatkou hospodárstva“. Dobové dokumenty sú zdrojom takmer zabudnutých fotografií, ale aj kriticky zameraných cestopisov.

No a taký autor, ktorý sa v roku 1939 v časopise Slovák (č. 88) podpísal ako Vlk, vyzdvihol fenomén trnavského „korzovania“. „Mne sa napríklad páči trnavské obecenstvo na korze. Niet tam síce dobrého korza. Chodníky, ktoré sú práve tak dláždené štvorcovými kameňmi ako tie chýrečné trnavské ulice a poprehýbané, že kto je na to nezvyklý, musí si večne dávať pozor pod nohy, aby si prinajmenšom nevytkol nohu, sú úzke a celé korzo pozostáva z oboch chodníkov na Masarykovej ulici. Ale všimnite si len týchto korzujúcich a čosi vám iste musí napadnúť: poriadok, aký tu vládne. Ľudia chodia pekne po pravej strane chodníka a neplecú sa jeden druhému popod nohy, ako napríklad v Bratislave. A niet tu ani len jedinej tabuľky, ktorá by ich upozorňovala, aby chodili vpravo. A predsa sa to tu prísne zachováva. Chválitebná vec pre Trnavčanov!“

Autor ale nešetrí kritikou na trnavskú mládež. Tá mala v dobe napísania článku podľa Vlka až neprimerane rada české šlágre. „Hudobníci, aby šli mládeži po chuti, až do roztrhania ich hrajú, aby udržali náladu. No, keď už si trnavská mládež nechce uvedomiť, že máme aj tu dostatok našich vecí, mali by ju k tomu vychovávať hudobníci. A my aj chceme veriť, že sa v budúcnosti poctivo a statočne budú o to snažiť,“  uzatvára svoj príspevok Vlk.

Časopis Bratislavská pošta vydal na prelome augusta a septembra 1921 rozsiahlu „cestovateľskú recenziu“ o Trnave a nešetril kritikou. „Čo Trnava potrebuje tak ako kúsok chleba, to je veľký hotel. Také veľké mesto a má len jeden hotel, malý a tak zanedbaný, no tak po trnavsky. Slováci, stávajte zo spánku a stavajte hotely. Zakiaľ tu nebude slovenský Hotel, slovenská kaviareň, slovenský kúpeľ, zatiaľ nemôžeme Trnavu nazvať Malým Rímom,“  kritizuje autorka. V Trnave ju pobúrilo aj to, že mesto nemá sochu Ferka Urbánka, ktorý v tom čase pôsobil ako tajomník Spolku sv. Vojtecha a spolumajiteľ tlačiarne Urbánek a spol. v Trnave. V Malom Ríme Josefina postrádala aj zeleň, či kvety za oknami, čo by zdobili mesto.

Bratislavská pošta však vyzdvihuje trnavskú stanicu a porovnáva ju so svojimi skúsenosťami z iných častí vtedajšieho Slovenska. „Keď si pomyslím na tú špinu, na tú arogantnú obsluhu a na té ketasské ceny napríklad v Košiciach, v Prešove, v Munkačeve, v Nitre, v Piešťanoch, tak sa cítim v Trnavskej stanici ako v raji,“ vysvetľuje Josefina Marečková.

O štyri roky na to vychádza prvý ročník Dereša: časopisu pre satiru, humor a spoločnosť. „Pýtate sa čo máme nového v Trnave? Mám Vám nakrátko odtelefonovať? Ó, prosím, k službám, som ochotný, dokiaľ nás slečinka nepretrhne, alebo ka mi zaplatíte (lebo nemám ani háka vo vrecku), vďačne. Teda počúvajte a značte si,“ začína svoj stĺpček v sekcii Senzácie zo Slovenska autor , ktorý sa podpísal Ataman. Za najväčší problém považuje v Trnave v roku 1925 emigráciu. „Trnavskí Česi sa rozišli za Moravu i pred Moravou „po letných bytoch“ a tak zatíchly úplne disharmonické hlasy v trnavskej spoločnosti. Máme tu teraz pokoj, ale priznám, je ten náš život trnavský aj trošku fádny bez nich. Majiteľ „Thalmeinerky“ sa sťažuje, že už nikto mu nikto nečíta Právo lidu, Venkov, Národní listy ani Národní Politiku,“ píše Ataman. Ide však o recesistický časopis, o čom svedčí aj ukončenie článku: „No, ale už ma huba bolí a slečinka už 3-tý raz pretrhuje. Zajtra viac o trnavských kapacitách. Tak servus zatiaľ,“ lúči sa autor.

Ďalšie fotografie starej Trnavy zo strán periodík nájdete v galérii.

V tomto článku sme použili presné citácie z dobových periodík vrátane starších gramatických tvarov, ktoré sa dnes už nepoužívajú.