Dušičkový špeciál: Šintavská bosorka straší dodnes

Na Šintavskom hrade vraj straší a údajne nejde o ducha nikoho iného ako Anny Rosiny Listhiusovej - grófky Thurzovej. Prezývali ju aj Šintavská bosorka, či Kráľovná čarodejníc. 

Legenda o jej živote pochádza z prelomu 16. a 17. storočia. Po tom, ako sa Stanislav Thurzo ujal šintavského panstva, načase bolo nájsť si nevestu. O pomoc s výberom požiadal svojho strýka Juraja Thurza a ten mu dal dobre mienenú radu: “počúvaj v tejto veci vnuknutie Boha, ale aj bedlivo pamätaj zadovážiť si všetky možné informácie. Ožeň sa nielen očami, duchom, ale aj uchom.” Táto rada sa nachádza v oficiálnom liste z roku 1598.

A hoci bol Stanislav Thurzo vzdelaný a inteligentný muž, ktovie, či dal na radu strýka. “V tom istom roku sa oženil s Annou Rozinou Listhiusovou. Narodila sa v roku 1583 barónovi Jánovi Listhiusovi zo Sedmohradska a jej matka Anna Nauhausová z Kopčian na Záhorí bola neterou ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha, vplyvnej a významnej osobnosti v uhorskom kráľovstve,” uvádza šintavský obecný web. Anna bola vyhlásenou krásavicou a práve preto si ju zrejme zvolil za ženu.

Spolu mali viacero detí. Jej manžel si však všimol Anninu záľubu v mučení, a preto ju dal na niekoľko rokov zavrieť. Údajne ju väznili na Tematíne, v Prešporskej väznici, ale aj v Čachticiach, kde sa v žalári stretla s Alžbetou Báthoryovou. Tá ju podľa niektorých zdrojov v časoch pokánia varovala pred tragickými dôsledkami. Väzenie nakoniec Anna na naliehanie opustila.

Stanislav však v roku 1625 zomrel. Niektoré pramene uvádzajú, že skonal počas liečenia v piešťanských kúpeľoch, ďalšie tvrdia, že ho mala otráviť jeho žena, ktorá sa vyznala v bylinkárstve. Anna sa potom znova vydala za Juraja Pogrányiho, ktorý zomrel v roku 1629. Opäť za zvláštnych okolností. Dôvodom môže byť aj to, že už rok po svadbe ju vylúčil zo svojho závetu: „Moja vyššie uvedená družka v manželstve ma opustila, keď som bol ťažko chorý, vzala mi lieky a prekliala mňa aj celú moju rodinu, čo som počul na vlastné uši. Vykrikovala hnusné nadávky, ktoré sa ma týkali, zobrala mi jedlo, pitie i kuchynské náčinie, vzala mi vankúše spod hlavy a periny i plachty, takže som musel spať v sene. Vlámala sa do mojich cestovných truhlíc, čoho som bol svedkom, zobrala moje peniaze a listy. Keďže som bol vážne chorý, nemohol som proti tomu nič robiť. Nedodržala svoj sľub a bola ku mne veľmi krutá v mojej ťažkej chorobe, a dokonca mi napľula na bradu. Nedovolím, aby čokoľvek zdedila, ani vtedy, ak si do konca svojho života ponechá moje meno,“ písalo sa v závete podľa TASR.

Na hrade sa nasledujúcich 12 rokov diali hrozné veci. Anna pritom bola neobmedzenou zemepánkou nielen Šintavy, ale aj Serede, Hlohovca, Pustých Sadov a priľahlých panstiev.

“Vyznačovala sa krutosťou a v záchvatoch sadistickej vášne sa dopúšťala zločinov na svojom služobníctve a poddaných. Na dvore šintavského hradu zhromaždila divných ľudí, ktorých okolie nazývalo čarodejníkmi. Annu nazývali „Kráľovnou čarodejníc“, alebo „Šintavskou bosorkou“. Podobne ako Alžbeta Báthoryová zanechala po sebe mnoho obetí. Na rozdiel od nej si nevyberala obete podľa pohlavia. Zabíjala nielen mladé ženy, ale i deti, mužov a staré ženy. Svoje obete vlastnoručne týrala v pivnici hradu, kde mala mučiareň,” vysvetľuje web obce. Na rozdiel od Báthoryčky sa Anna ani nekúpala v krvi panien. Raz vraj dokonca zmárnila dieťa svojej služobnej, a to len preto, že nariekalo v kolíske, keď bola na blízku. Grófka zo Šintavy tajila svoje zločiny tým, že obete jednoducho maskovala za obete týfusu.

Besnenie grófky zastavila až vražda zemianky Magdalény Szolosiovej. V jej žilách prúdila šľachtická krv, a tak verejnosť začala jej úmrtie vyšetrovať. “Palatín Mikuláš Esterházy preto v júni 1637 nariadil vyšetrovanie proti Anne. Pri vyšetrovaní výpovedí približne 80 svedkov boli jej dokázané viaceré násilnosti a vraždy 12 ľudí. Dvoch mužov, desať žien – dievčat a detí zo Šintavy, Serede a širokého okolia,” dodáva web obce. Po mesiacoch vyšetrovania grófku Najvyšší dvorský súd odsúdil na stratu cti, hlavy a majetkov.

Anna Rosina Listhiusová nakoniec popravená nebola. Pre jej vysoký pôvod ju omilostili. Dožila v izolácii na Šintavskom hrade. Podľa miestnych povier jej nepokojná duša naďalej prebýva v Seredskom kaštieli. Počuť tu lomoz a výkriky hradnej panej, alebo jej obetí.

Seredský hrad je v súčasnosti aj obľúbeným terčom lovcov duchov. Napríklad zoskupenie Neviditeľní tu tento rok skutočne na základe vlastných meraní potvrdilo paranormálnu aktivitu. Hrad sa umiestňuje aj v rebríčkoch “najdesivejších miest Slovenska”.

Pre denných návštevníkov a milovníkov histórie však ostáva zrejme potešujúcejšou správou to, že o obnovu hradu sa intenzívne starajú dobrovoľníci. Skutočnú mágiu na šintavskom hrade teraz predvádzajú oni.